Lovkyňa

Neznámy

Tvrdo som dopadla na podlahu ktorá chladila takmer rovnako ako Aurumov dotyk. 

Rýchlo som sa otočila. Predo mnou sa odohrával tvrdý boj. Nejaká neznáma osoba sa bila s upírom. Na chvíľu od seba odskočili. 

„Teraz vypadneš" zavrčal neznámy na Auruma. Aurum sa jedovato usmial. 

„Ani ma nenapadne. Myslím že vypadneš ty" a znova na neznámeho zaútočil. 

Bojovali za pomoci dvoch prekrásnych zbraní. Chodbou sa rozľahlo ich rinčanie. Dva prekrásne meče sa stretávali v záplave iskier. Auruma to rozosmialo. No neznámy podnikol prudký výpad na jeho nechránený bok. 

Prebodol ho ako mäso na ražni. Z druhej strany trčala čepeľ. Aurum odstrčil neznámeho do okna. Ozvalo sa rinčanie skla. Neznámeho zasypali črepy. Aurum si namáhavo vytiahol meč von. Čakala som prúd krvi no nič také nenastalo. S vytreštenými očami som sledovala ako sa mu rana hojí. Aurum sa zasmial. Všimol si ma na zemi ležať ani nie štyri kroky od neho. 

Pohol sa ku mne. Moje reflexy zareagovali aj keď k ničomu nedošlo. Hodila som sa dozadu, ale neznámy zboku sotil do Auruma, pretlačil ho cez dvere a o chvíľu sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla. Priplazila som sa k dverám a nazrela do izby. 

Neznámy stál pri rozbitom veľkom okne a pozeral sa von. Pomaly sa otočil. Mesačné svetlo sa mu odrazilo od blonďavých vlasov ktoré mu ako vodopád padali na ramená. Bol bledý, mal výrazné lícne kosti, zelenomodré jasné oči. Bol oblečený v čiernom koženom kabáte, čiernych nohaviciach, čižmách a čiernej košeli. Pružným krokom prišiel ku mne. Čupol si oproti mne načo som sa mykla. Mierne sa zamračil keď si všimol moju sukňu zašpinenú od krvi, strapatý účes a nepochybne roztečené líčenie. Jemne ma chytil za lakte a zdvihol ma na nohy. 

„Ste v poriadku?" spýtal sa ma. Roztrasene som prikývla. 

„Dovolíte?" spýtal sa a keď som znova prikývla, odhrnul mi vlasy z krku rovnako ako pred tým Aurum. Skrčila som sa v očakávaní ostrej bolesti. Jeho dotyk bol iný a predsa rovnaký ako Aurumov. Prstami mi jemne prešiel po krku. Len jemný dotyk, žiadne tesáky. 

„Neuhryzol vás" vydýchol a odstúpil odo mňa. 

Pohľadom som zablúdila na rozbité okno za jeho chrbtom. 

„Nemalo už svitať?" spýtala som sa s mierne nadvihnutým obočím. Neznámemu jemne myklo kútikom. 

„Malo. Aurum dokáže predĺžiť noc rovnako ako niektorí najsilnejší upíri" povedal, načo otočil hlavu k oknu. Vyzeral ako dravec čo sa snaží zavetriť svoju korisť. 

„Aurumova moc vyprchá" zamrmlal s pohľadom prišpendleným na okne. Oči upieral na obzor kde nočná čierňava postupne začala blednúť. 

Svitalo. 

„Musím sa vrátiť k chlapcovi" oznámila som neznámemu. 

Krátko sa na mňa pozrel. Zrejme ho niečo na mne zarazilo lebo napäto prikývol. Otočila som sa a vyšla na chodbu. Teraz som neodhŕňala závesy, nebol na to čas. Rýchlo som kráčala po prázdnych chodbách odrazu takých pokojných a nevinných. Žiaden strach. Zastala som pred dverami do izby s mŕtvym chlapcom. Cítila som ako neznámy zastal za mnou a nazrel ponad moje plece dnu. 

„Dovolíte?" zamrmlal potichu. Ani som sa nepohla myšlienkami plávajúc po neskrotných vlnách mojej mysle. Opatrne sa okolo mňa pretlačil dnu. Čupol si k chlapcovi a pokynul mi aby som k nemu prišla. S vypätím všetkých síl som ho poslúchla. 

„Je to syn jednej z dvornej dám" oznámila som mu odmietajúc sa pred ním psychicky zrútiť. 

Nemôžeš. Kubo a Zora ťa potrebujú. 

Aby som sa chlapca nemusela pozerať, zohla som sa po dve polovice kolíka. Poťažkala som ich v rukách. Nepočula som aby sa nejakému lovcovi niekedy zlomil kolík. Bol niečo ako krídla pre vtáka, ako mámivý hlas pre bludičky a sirény. Pevne som stisla pery do úzkej čiarky. Snáď sa s tým niečo bude dať urobiť. S ťažkým srdcom som polovice zastrčila do korzetu. Neznámy sa na chlapca nerozhodne pozeral a potom sa mi zadíval do očí. 

„O tom čo teraz uvidíte nikomu nesmiete povedať. Ak sa to niekto dozvie, nebudem mať problém len ja,  ale aj vy. Keď sa chlapec zobudí bude dezorientovaný. Vy mu poviete že Aurum ho len omráčil" mrmlal. Ruky držal na chlapcových ramenách. 

Jeho oči sa mi zavŕtavali do duše. Zamračila som sa. 

„Čo tým myslíte? Chlapec..." to čo sa mi snažil povedať bolo nemožné. Prudko sa mi rozbúchalo srdce. 

„Je mŕtvy ale nie dlho. Ešte stále je tu s nami jeho duch. Choďte sa umyť. Ja zatiaľ nadviažem spojenie" zamrmlal. Ja som sa ani nepohla, len som na neho neveriacky zízala. 

„Čo?" zamrmlala som dokonale zmetená.

 Aj iný ľudia v sebe mali mágiu? 

„Počúvajte, neviem kto ste. Ale určite si pamätáte na mýty o ľuďoch a dušiach z ríše smrti. Sú skutočné" pozerala som sa na neho s vytreštenými očami a pokúšala som sa spracovať čo mi povedal. 

Neviem prečo, ale spomenula som si na otca. On by mu veril. Preto som len krátko prikývla a rýchlo vstala. Vo vedľajšej izbe som našla misku s vodou a uterák. Hneď som ich použila a v zrkadle som sa presvedčila že vyzerám ako človek. Doslova som vletela do izby s chlapcom. Neznámy sa na mňa pokojne a zároveň nedôverčivo pozrel. 

„Sľúbte, že o tomto pomlčíte" vyzval ma. 

Zhlboka som sa nadýchla. Vedela som čo žiada. 

A predsa som váhala. V ušiach mi zaznela nemá vyhrážka grófky Kassandry. Ak hocikto zomrie. Vojak a kamarátka dvornej dámy. Už boli dvaja mŕtvy. Nepotrebovala som mať na svedomí aj tretieho. Preto som prikývla. Preto a pre nejaký prudký, neznámy pocit ktorý sa vo mne zdvihol keď som sa mu pozrela do očí. 

„Sľubujem, že to, čo teraz uvidím si odnesiem na druhý svet a ešte ďalej" povedala som pevným hlasom. 

Sotva som vyriekla posledné slová, už som cítila ich váhu. Ako železné okovy mi padli na ramená. 

Neznámy spokojne prikývol. Sklonil sa nad chlapca. Ruky priložil na jeho srdce. 

A bez toho aby niečo spravil sa svet prevrátil. Vošla doň mágia. Po izbe sa najprv začali mihať žlté a modré svetielka. Najprv boli malé, no postupne sa zväčšovali až nabrali obrysy postáv. Všetky sa priblížili a vytvorili okolo nás kruh. Boli neuveriteľne vysoké. Myslela som že hlavami prerazia strop. Týčili sa nad nami ako vysoké stĺpy. Okolo nich fúkal vietor. Vietor vial do chlapca. Postupne siluety sa začali ťahať doň: akoby ich niekto vsával. Spolu s nimi sa do chlapca ťahali aj spev, hudba a šepot. 

Neznámy mal pevne zatvorené oči a ruky pritláčal na chlapcovu hruď. 

Blonďavé vlasy mu viali v nadpozemskom vetre. Od neznámeho sa odrazu odrazila vlna. 

Prudko do mňa narazila a zhodila ma na zem. Spolu s ňou do mňa vrazilo zúfalstvo, nenávisť a hnev. Srdce sa mi otriasalo týmito pocitmi z čias temna. 

Žmurkla som. A videla som pustú krajinu posiatu kostrami. Všade bol dym a prach zmiešaný s krvou. Otvorila som oči. 

Nado mnou sa skláňal neznámy. Pomohol mi vstať. 

„Prepáčte" zamrmlal. Pozrela som sa ponad jeho plece na chlapca. 

Stále tam ležal. 

Podarilo sa? 

Akoby mi prečítal myšlienky. 

„Nezabudnite na svoj sľub" poklonil sa mi a vyšiel von z izby. 

Počkala som, kým jeho kroky nedoznejú na chodbe a čupla som si k chlapcovi rovnako ako pred tým on. 

A čakala som.

Prepáčte, že ďalší diel vyšiel až v stredu... Takže Vám dlžím dve kapitoly. Táto je za piatok a ďalšia bude za pondelok... Dúfam že sa Vám páčia.

Vaša kalami147