Lovkyňa

Odhalenie

Pomaly som otvorila oči. Zmätene som sa pozrela okolo seba. 

Prečo je mi to tu také povedomé? Prečo som u mňa v izbe? Nemala som byť na koni? 

Potom som si na všetko spomenula. Zhíkla som a posadila sa. 

„Hej, pŕŕ" ozvala sa Alexandra. 

Otočila som hlavu a zbadala som ju sediacu na stoličke vedľa mojej postele. Natiahla ruku a jemne ma zatlačila späť na posteľ. 

„Ale... Kde je Angelo!" skríkla som, keď som si spomenula aj na to, ako odpadol. 

„Je v poriadku. Čoskoro by tu mal byť" dodala zamyslene. „Keď sa porozprávate, príďte obaja do kuchyne, chcem všetko počuť" povedala a vyšla z izby. 

Zmätene som sa za ňou pozerala, snažiac sa pochopiť zmyslel jej slov. Vzdychla som si. Teda, aspoň som sa chcela trochu poriadnejšie nadýchnuť. No niečo na bruchu mi v tom zabránilo. 

Rýchlo som zo seba strhla perinu a vyhrnula si nočnú košeľu. Na nohách som mala priliehavé pančušky. Neveriacky som zízala na tetovanie. Zakrývalo mi viac ako polovicu brucha a bola som si istá, že sa mi ťahá aj po chrbte. Stalo sa to, čoho som sa najviac obávala. 

Linky prekrylo zlato. 

„To nie" šepla som. 

Začula som na chodbe dupot, a tak som si rýchlo stiahla košeľu a prikryla sa. Skôr, než som podľahla panike som zaregistrovala ako niekto rozrazil dvere. Ten niekto bol Angelo. Na prahu dverí zastal a ako divý sa rozhliadal okolo seba. Možno by mi to prišlo komické (mal na sebe čistú, očividne malú košeľu, hnedé nohavice, tie mu boli chvála bohom dobré, a okolo hlavy ako nejaký kočovník uviazaný obväz), keby sa na mojom bruchu nezjavilo priame potvrdenie kliatby. Akonáhle ma zbadal, zabuchol dvere a jedným skokom prekonal vzdialenosť medzi dverami a posteľou.

Ustarostene sa na mňa pozrel. „Jasyňa, si v poriadku?" spýtal sa ma, mračiac pri tom obočie, ktoré sa mu sčasti strácalo pod obväzom. 

„Prosím? Áno som..." zamrmlala som, snažiac si utrieť slzy z tváre. 

Po chvíli som sa pozrela na Angela. Rukou sa opieral o jeden zo stĺpikov postele a pozeral sa na mňa. V očiach sa mu miešali strach a bolesť. Nečakane do mňa vošla obrovská zlosť, len tak odrazu sprevádzaná prebudením mágie vo mne. Zdalo sa mi, že je živšia, ako kedykoľvek pred tým. Angelo otvoril ústa, chcel sa ma na niečo spýtať. Ja som ho to nenechala povedať, nech to bolo čokoľvek. 

„Nie! Nie som v poriadku!" zvrieskla som, pritiahla si kolená k hrudi a rozplakala sa. To bremeno, ktoré som odrazu cítila na pleciach sa mi zdalo hrozne ťažké. 

„No tak... Upokoj sa" šepol a zacítila som jeho ruky na ramenách. Privinul si ma k sebe a ja som sa nebránila. Zaborila som si tvár do jeho hrude a dovolila slzám aby vyšli von. Moje telo sa otriasalo vzlykmi. Pritiahol si ma k sebe bližšie a začal ma pomaly hladkať po chrbte. Z mysle sa mi vynorila spomienka na otca. On to robil podobne. 

„Šššt... To bude dobré" šepol mi do vlasov. Tieto slová ma mali upokojiť, no iba ma viac rozrušili. Odtiahla som sa od neho a pozrela sa mu do utrápenej tváre. 

„Nič už nebude v poriadku. Polovica ľudí z územia grófky Kassandry si myslí, že ovládam pračudesnú moc a že som bosorka!" skríkla som a znova sa rozplakala. Ale teraz som slzy nechala stekať. 

„To si myslia len oni... Vieš, že to nie je pravda" šepol. 

Tak veľmi som jeho slovám chcela veriť! No vedela som, že je to lož.