Lovkyňa

Dalimír

Na druhý deň som sa znova ani slovkom nezmienila o rušnej noci. Zoran sa na nič nepýtal, a tak som z toho usúdila, že naozaj celú noc prespal. Vďaka preňho pokojnej noci sa zbavil kruhov pod očami. Sotva Slnko začalo svoju púť, vydali sme sa na cestu. Keďže som nás chcela čo najskôr dopraviť k Dalimírovi, nezdržovala som sa zbytočnými zachádzkami, ktoré by mali striasť nášho prenasledovateľa (ak sme vôbec nejakého mali). Bola som v pokušení snažiť sa zbaviť toho elfa, čo nás údajne sledoval a strážil, ale schovával sa tak dobre, že som ho vôbec nezahliadla. A to ma mierne hnevalo. Keď sme sa dostali z Javorích vrchov a ja som ho stále nevidela, začala som pochybovať o slovách víl. 

Pokračovali sme ďalej na západ. Minuli sme niekoľko rázcestí smerujúcich do dedín, keď sme sa konečne napojili na malú cestičku kľukatiacu sa poľom. Bolo zvláštne prechádzať šírou krajinou bez toho, že by som necítila krajinu vôkol seba. Prečo mi to odrazu tak chýba? Pred tým som žila aj bez toho. Vietor mi aj naďalej prečesával vlasy, no už som nemala pocit, že mi niečo chce povedať. Na chvíľu som zavrela oči a nastavila tvár Slnku. Dúfala som, že mi aspoň ono dá najavo svoju prítomnosť. No mýlila som sa.

Predierala som sa hustým lesom. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, že spím. Márne som sa snažila zobudiť. Spala som veľmi hlboko. Keď som sa nevedela zobudiť, rozhodla som sa sústrediť na sen. Začala som ovládať svoje telo, uvedomovať si šepot stromov a lístia. 

Malé kríčky sa mi začali zachytávať o kožené nohavice. Neskoro som si všimla, že sa okolo mňa omotávajú. V stúpajúcej panike som zistila, že nemám žiadnu zbraň. Prudko som začala trhať malými, no silnými rastlinkami. Miesto toho, že by som sa uvoľnila, len sa okolo mňa viac začali omotávať. Zdalo sa mi, že som kútikom oka zahliadla pohyb. Na chvíľu som prestala strhávať zo seba konáriky a rozhliadla som sa okolo seba. 

Mimo dosahu smrtiaceho kroviska bojovali dvaja muži. Za jedným viali hnedé vlasy a bol zaodetý do oblečenia z nepravej kože. Aj na takú diaľku som vedela rozoznať dokonale zdobenú tuniku. Nemal jedno oko a spomedzi vlasov mu vytŕčali špicaté uši. Bol to elf. Zdal sa mi povedomý, no nevedela som si spomenúť, kde som ho už videla. 

Zalapala som po dychu, pretože druhý muž mu takmer odsekol ruku. Elf mu to ale dobre miereným výpadom na bok oplatil. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, keď som muža spoznala. Bol to Angelo. No pohyboval sa akosi inak. Tak som sa pohrúžila do smrtiaceho tanca, že som si nevšimla malé výhonky vyrastajúce z kríčkov, ktoré sa mi omotávali okolo nôh. S hrôzou som zistila, že sa mi nejaké vyšplhali až k ramenám. 

Konáriky a stebielka sa zmenili na konáre a stonky. Začali sa mi okolo tela neúprosne sťahovať. Keď sa tlak stal neznesiteľným, vykríkla som. Výkrik sa niesol lesom a prebral mužov z bojového omámenia. Keď ma Angelo našiel, tvárou sa mu mihol strach a okamžite sa rozbehol ku mne. Elf za ním nemeškal. Okamžite odhodili nepriateľstvo a obaja začali sekať rastliny, teraz už s hrubými stonkami. Konáre sa snažili omotať aj okolo nich, no boli na to príliš rýchli. Elf presekol rastlinu pri zemi. Akonáhle mečom preťal žily stromu, konáre na mne stuhli a znehybneli. Keďže boli okolo mňa pevne omotané, stratila som rovnováhu a takmer spadla na zem. 

Angelo ma ale zachytil tesne pred dopadom. Meč si zastrčil do pošvy a zobral ma do náručia. Chcela som ho odstrčiť, no ruky som mala pevne pripútane k telu. Rýchlo kráčal preč z dosahu smrtiacich kríkov. Elf ho nasledoval. Odniesol na lúku, ktorá sa mi zdala tiež neuveriteľne povedomá. Opatrne ma položil na hebučkú trávu. Zdalo sa mi, že tráva ma hladí po koži. Angelo mi opatrne začal skladať stvrdnuté konáre z tela. Elf si čupol k mojej hlave a načiahol ruky k môjmu krku. Angelo prudko zdvihol hlavu a zavrčal naňho.