Lovkyňa

Zora

Túto kapitolu venujem Dominike. Vďaka Tebe je tu Zora. Vďaka Tebe sa nenudím na ruštine.

Po obede som odišla do svojej izby kde som našla dievča. Vybaľovalo moje veci. Na kôpke na zemi boli zbrane, moje oblečenie bolo v otvorenej skrini a plesové šaty práve navliekala na figurínu. S obdivom prešla rukou po ich sukni. Takmer nečujne som vošla dnu a zavrela dvere s miernym buchnutím. Dievča prudko nadskočilo a otočilo sa. V očiach malo napísaný strach. 

„Páčia sa ti?" spýtala som sa, kývnuc hlavou na šaty. 

Dievča napäto prikývlo so sklonenou hlavou a vrátilo sa k vybaľovaniu mojich vecí. Zobrala som zbrane zo zeme a vložila som ich do poličky v skrini. Prešla som k dievčaťu a pomohla  jej zvyšok vybaliť. Dievča sa pri práci upokojilo a keď bolo všetko vybalené, nevyzeralo že by chcelo odísť. Sadla som si na posteľ a potľapkala po mieste vedľa seba. Dievča sa myklo a znova sa jej v očiach objavil strach. Zopakovala som svoje gesto. Tento raz si vedľa mňa sadlo, aj keď dosť ďaleko. Medzi nás by sa vošiel ešte jeden človek a ani by sme sa nedotýkali ramenami. Kútikom oka som ju sledovala. 

Sedela na polovici zadku, aby mohla hocikedy vyskočiť s vystretým chrbátom na ktorom mala napäté svaly. Vlasy som si začala prečesávať rukami. Ťaživé ticho prerušilo šieste zvonenie. 

Tu, na paláci neodbíjalo len šesť úderov ale zvony vyhrávali celú melódiu. Počúvala som ich s naklonenou hlavou a keď som melódiu spoznala, začala som si so zvonmi pospevovať. Spievala som aj keď dohrali. Keď som sa na chvíľu odmlčala, zistila som že si dievča so mnou pohmkáva. Keď si uvedomilo že si nahlas hmkalo a ja ju počúvam, prestrašne zmĺkla a sklonila hlavu. 

 „Už je čas. Pomôžeš mi s obliekaním?" spýtala som sa jemne. Dievča sa na pozrelo na šaty, potom na mňa a pomaly prikývlo. 

„Dobre. Tak poďme na to" usmiala som sa a skočila do stredu izby. 

Vybrala som na stôl veci na účes a začala zo seba zhadzovať oblečenie. Dievča medzi tým z figuríny zvlieklo šaty a donieslo ich ku mne. Rozšírenými očami spočinula na mojom tetovaní. Podvedome som si po ňom prešla rukou. Dievča si všimlo že ju pozorujem a uvedomilo si že som jej schválne zakryla pohľad na tetovanie. Rýchlo sklonila hlavu a podalo mi šaty. Obliekla som si ich a nechala som dievča nech mi zapne korzet. Sadla som si na stoličku a podala som jej hrebeň na vlasy. Začala mi ich jemne rozčesávať, dávala si pozor aby ma nekvákala. 

„Aký účes vám mám spraviť?" položila mi otázku ktorú som očakávala a mala som na ňu pripravenú aj odpoveď. 

„Vieš aký účes mala dnes grófka Kassandra?" spýtala som sa napäto čakajúc na jej odpoveď.

„Áno" zamrmlala. 

„Urobíš mi podobný?" položila som jej otázku ktorú pravdepodobne čakala ona. Prestala mi česať vlasy. Neodpovedala. Prudko som sa otočila a zbadala plačúce dievča. Rýchlo som k nej priskočila a objala som ju. 

„Pšššt.... Nemusíš mi urobiť presne taký..." mrmlala som jej do vlasov. 

„Vieš čo? Urob mi taký aký chceš" kľakla som si pred ňu a pozrela som sa do jej uplakaných očí. 

Keď prikývla, pohladkala som ju po vlasoch, vrátila som sa na stoličku a nechala ju nech mi vytvára účes na hlave. Cítila som ako mi vmasírovala vonný olej do vlasov nad ušami, ako mi zapletá a češe vlasy. Po dosť dlhej chvíľke odo mňa odstúpila s otázkou či chcem aby ma nalíčila. 

„Áno, ale veľmi jemne" prikývla som a počkala kým sa nevrátila s líčidlami. Chytila ma za ruku a odviedla k zrkadlu. Keď som sa postavila pred zrkadlo, akoby sa zastavil čas. Pred zrkadlom totiž stála žena v čierno červených šatách ktoré boli umelecké dielo samy o sebe. Čokoládovo hnedé vlasy mala vpredu ubraté a vzadu zopnuté a ozdobené malilinkými sponkami v tvare guličiek zo zlata. Zvyšné vlasy jej voľne padali na chrbát vo vlnách ako vodopád. Siahali jej do polovice pása. Bola jemne nalíčená. Čierne linky a zlato čierne tiene jej zvýrazňovali tmavohnedé až čierne oči. Tmavo červený rúž len podčiarkoval jej krásu, rovnako ako zlatý náhrdelník čo jej tesne obopínal krk. Prudko som sa nadýchla. 

„To som ja?" šepla som. 

Bolo úplne iné vidieť sa ako dáma v zrkadle keď väčšinou sa na mňa z neho pozerala žena s divým pohľadom v nohaviciach ovešaná zbraňami. 

„Páči sa vám účes?" s obavami sa spýtalo dievča. 

„Či sa mi páči?" zopakovala som jej otázku užasnuto. 

„Je priam dokonalý. Musela by som byť blázon aby sa mi nepáčil" zašepkala som. Dievčatku táto veta rozžiarila tvár ako malé slniečko. 

„Už chýba len jedno" slávnostne som prehovorila k svojmu odrazu a malému dievčatku. Prešla som ku skrini, zobrala dýku a kolík. 

„Keď ideš na ples v šatách, musíš vedieť ako prepašovať zbrane tak aby na to nikto neprišiel" obrátila som sa k dievčatku ktoré sa užasnuto pozeralo ako si dýku pripínam na stehno pod šatami. Kolík som si zastrčila pod korzet. Pekelne mi tlačil na rebrá. Kaď som vychádzala z miestnosti, žmurkla som na dievča ktoré za mnou zavrelo dvere a kráčalo za mnou po schodoch. 

„Tak tu si... Všade som ťa hľadala" mrmlala mrzuto kuchárka v salóne. 

Keď ma zbadala, stratila reč. Myslím že jej prekvapenie ešte vzrástlo keď spoza mňa vystúpilo dievča s úsmevom na tvári. 

„Koho ste hľadali?" milo som sa spýtala sotva zadržiavajúc smiech. 

„Ehm... Koč by tu mal byť o chvíľu" zamrmlala s pohľadom prišpendleným na zemi. Spolu s dievčaťom som sa vrátila do vstupnej haly. 

„Plášť!" zhíklo dievča a už utekalo hore po schodoch. 

Zaumienila som si že ju k sebe prijmem do učenia. Ak nie ako lovkyňu, tak ako slúžku. Tu jej bola škoda. A ak sa mi to nepodarí, aspoň jej dám zbrane alebo ju privediem k jej rodičom. Keď sa dievča vrátilo s plášťom väčším než ona sama, sklonila som sa aby mi ho mohla prehodiť cez plecia a zapnúť. 

„Ako ťa volajú?" šepla som. Dievča sklonilo hlavu predstierajú že jej zapínanie trvá tak dlho. 

„Nijako" zamrmlala zlomeným hlasom. Pozrela som sa do jej smaragdovozelených očí a hneď som jej našla meno. 

„Tak ja ti dávam meno Zora" šepla som a naposledy ju objala. 

Tento krát aj ona objala mňa. Keď som sa odtiahla, videla som ako sa jej v očiach ligocú slzy šťastia. Naposledy mi zamávala a otvorila dvere. Vyšla som na námestie kde už čakal koč. 

Vozataj mi otvoril dvere a ja som nastúpila dnu.