Musím už ísť

Kapitola 4. - Studená sprcha

„Rex, neskáč na mňa!" zahriaknem rozblázneného kríženca, ktorý vyzerá, že niekde medzi svojimi predkami mal aj jednorožca, dinosaura a vlkodlaka, vítajúceho ma hneď za bránou. Inokedy mi to neprekáža, ale dnes nechcem, aby mi zničil šaty. Aj tak ho však láskyplne poškrabkám medzi ušami.

Z dielne sa vynorí Jaro a utiera si ruky do mastnej handry.

„Rexo, okamžite do búdy!!!" zareve, až obaja – ja aj pes – poskočíme. „Tonka, zavri bránu, nech nevybehne," prikáže mi.

Ak som mala aspoň trochu dobrú náladu zo stretnutia s Mišom, v okamihu je fuč. Jaro, a vlastne celý náš dom, je ako Smrťožrút z Harryho Pottera, dokáže z človeka vysať radosť. Pravdepodobne to nerobí naschvál, ani nie je zlomyseľný. Má ma rád, stará sa o mňa a mamu, nikdy voči mne nebol lakomý, ale aj tak ho neznášam. Všetko musí byť podľa neho, každý ho musí poslúchať.

Pred pár rokmi som si priniesla domov šteňa a pomenovala ho Kenny. Bolo mi smutno, pretože práve vtedy sa vydala sestra Matilda za pilota nemeckých aeroliniek a odsťahovala sa od nás do Mníchova. Kenny bol mäkký a prítulný, robil mi spoločnosť. A robil mi ju presne dva dni, kým sa Jaro nerozhodol, že sa o neho zle starám, neviem ho kŕmiť a neviem vychovávať psa. A vraj mu neviem dať ani poriadne meno, lebo Kenny znie ako meno nejakého teplého chlapčenského speváka. Premenoval ho na Rexa, každé ráno mu do misky rozbil surové vajce a zobral si ho k sebe do autodielne. Chápem, že to nemyslel v zlom, chcel to najlepšie pre psa aj pre mňa, ale akurát som ho za to začala viac neznášať. Mama nepovedala nič, lebo ona nikdy nič nepovie. Chytí sa za srdce, potom za hlavu, vysype do seba lieky na nervy a nástojčivým šepotom povie, aby som nerobila problémy. „Hlavne, nech je pokoj," to opakuje dokola. Všetko v našom dome sa točí iba okolo toho, aby sme nenaštvali Jara, len nech je, preboha, pokoj. Pretože Jaro nie je môj vlastný otec, nepovie nikdy nič priamo mne, nikdy mi nevynadá. Vždy ide poza môj chrbát bonzovať na mňa mame, ktorá potom plače a vyčíta mi, ako si nevážim, čo všetko pre mňa robia.

Zamumlem pozdrav Jarovi a skloním hlavu, aby som sa vyhla očnému kontaktu. Prebehnem cez záhradu a dúfam, že nenarazím na mamu. Ale opäť mám smolu.

„Tonečka, ako bolo so spolužiakmi? Dobre ste sa bavili?" zaujíma sa mama.

„Jasné, bolo to fajn," zaklamem. „Sranda."

„Nebolo ti chladno? Máš holé nohy," ukáže na moje sandále.

Snažím sa neprevracať očami. Témou číslo dva- hneď po Jarovi – sú u nás choroby. Ako decko som bola neustále chorá. Chrípky, angíny, priedušky, kiahne, zápaly stredného ucha. Keďže naši sa rozviedli, keď som bola vážne malá, mala som sotva tri roky, mama sa o mňa musela starať sama. Musela zvládnuť všetky prebdené noci a moje vysoké horúčky a vracania na vlastnú päsť. Možno práve preto je teraz taká nervovo labilná a slabá. A možno aj preto teraz žije s Jarom, ktorý o všetkom rozhoduje, a o všetko sa postará, aby už ona nemusela, hoci som zo všetkého dávno vyrástla.

„Som v pohode," upokojím ju.

„Spravím ti aj tak čaj," potrasie hlavou.

„Iste," rezignujem.

V izbe sa vyzlečiem sa zvalím sa na posteľ. Aby som nemusela myslieť na to, že ma čaká akademický týždeň plný bifľovania, v hlave si prehrávam scény z dnešného dňa. Mišov pohľad, keď mi hádzal do klobúka mince. Biele zuby kontrastujúce s hnedou pokožkou. Tmavé vlasy a modrá košeľa. Dokola si ich pretáčam v hlave ako scény z obľúbeného filmu. A pritom o nič nešlo, zrejme si ani nepamätá moje meno. Som totálny cvok.

Vonku sa stmieva. Všetky normálne decká si práve dohadujú program na večer, pretože je piatok a iba patetické existencie ako ja zostanú doma. Mohla by som ísť síce von, ale iba tu, v dedine, kde nemám veľa možností. Nikam totiž tak úplne nezapadám. Nepatrím do partie tých, ktorí po večeroch vysedávajú v miestnom bare. Ani medzi dievčatá, ktoré cez víkendy chodievajú do mesta na diskotéky. Možno vyzerám ako typ, ktorého by bavilo tráviť čas na fare v klube pri stolnom tenise, ale nie, nie som ani miništrantka. A nemám tu ani kamarátku, ku ktorej by som mohla len tak vybehnúť a vysedávať s ňou na múriku pred domom a klábosiť o všetkom a o ničom.

Pregúlim sa na bok a zaškúlim na hromádku kníh na nočnom stolíku. Vždy ich mám rozčítaných viacero a pokračujem v nich podľa toho, na aký žáner mám práve chuť. Detektívka? Fantasy? Zamilovaný román? Nič z toho ma dnes neláka. Väčšinou ma baví stratiť sa v papierovom svete, ale dnes by som potrebovala skutočný život. Niečo reálne.

Z peňaženky vytiahnem Mišovu fotku z oznamka. Je taký krásny. Ako môže niekto vyzerať tak dokonalo ako on? Ktovie, čo práve teraz robí. Hryznem si do pery. Budúci týždeň o takomto čase už budem mať po maturite. To znamená, že v piatok by som mohla zablúdiť do Lipy pod zámienkou, že som sa tam mala stretnúť so spolužiakmi a osláviť ukončenie školy. Pri myšlienke, že by som ho zase stretla, ma zaleje príjemné teplo.

Pípne mi notifikácia, že Tilly sa so mnou chce spojiť cez messenger. Ani sa neobťažujem odpovedať. Tilly je moja o sedem rokov staršia sestra. Tá, ktorá sa odsťahovala a nechala ma tu s mamou a Jarom. V skutočnosti sa volá Matilda – ó, áno, mama má otrasný vkus na mená – ale odkedy žije v Nemecku, hovorí si Tilly. Ani na ňu nemám dnes náladu.

„Tonka, čaj je hotový!" zakričí mama z kuchyne.

„Už idem!" odpoviem okamžite, ale ani sa nepohnem. Nechce sa mi vyjsť z izby, nechce sa mi hovoriť s mamou o tom, čo bolo v škole, ani o tom, čo budeme variť v nedeľu. Nikdy sa nerozprávame o ničom dôležitom, aby ju to nerozrušilo.