Musím už ísť

Kapitola 22. - Indiana Jones

Keď zapadne slnko, pochopím význam Braňovho trička, ktoré dostal od Miša. Kruh – na dennom svetle čierny – v tme svetielkuje. Musí byť namaľovaný fosforovými farbami, žiari neónovou modrou farbou. Vyzerá presne ako vo filme Ironman, je to úžasné.

V tráve cvrlikajú cvrčky, v korunách stromov to šumí a kdesi zahúka sova.

„Už je čas?" opýta sa Mišo a Braňo prikývne.

„Čas na čo?" zbystrím.

„Predsa na hry," usmeje sa Braňo a vytiahne z batoha staromódny lampáš, do ktorého však nevloží sviečku, ale obyčajnú baterku.

„Aby sme nespôsobili lesný požiar," vysvetlí.

„Požiar?" nechápem. Okrem toho tu máme rozložený oheň, tak načo lampáš.

Potom z batoha vyloví zápalky, jednu zlomí a vloží si ich do ruky tak, aby všetky vyzerali rovnako dlhé.

„Kto si vytiahne najkratšiu, je Indiana Jones," vyhlási a vystrie ruku, aby si každú mohol vziať zápalku. Vôbec sa nechytám, ale hovorím si, že je to ako so všetkým u týchto chalanov – naučím sa to za pochodu. Vyberiem si jednu zápalku, ani na ňu poriadne nepozriem.

„Fíha, Tonka, rovno na prvý pokus si Indiana," zapíska Mišo.

Otvorím dlaň a na nej leží zlomený kúsok drievka.

„To je dobré, alebo zlé?" vzdychnem.

„Asi by sme mali znovu losovať," poškriabe sa Braňo na hlave. „Tonka hrá prvý raz, navyše to tu nepozná. Alebo by sa mohla s niekým vymeniť."

„Vysvetlí mi už niekto, prosím, o čo ide?" dožadujem sa.

Braňo sa ku mne obráti, v tme vidím len jeho lesklé očné bielka a fosforeskujúce ironmanovské srdce.

„Hrávame takú hru na hľadanie pokladu. Ten, kto si vylosuje Indianu, musí ísť sám do lesa a dobre ukryť poklad. Potom dá znamenie, všetci ostatní vyrazia a hľadajú poklad. Ak ho niekto z nás nájde, ostatní mu ho môžu vziať podvodom, trikom alebo silou. Cieľom je priniesť poklad k ohnisku. Kto vyhrá, nemusí ráno upratovať, ani pomáhať s balením a hasením pahreby."

„Takže musím ísť sama do lesa, niekde tam ukryť lampáš a pritom sa nestratiť, nespadnúť do jamy, nenechať sa zožrať divými zvermi a ešte aj nájsť cestu naspäť?" nadvihnem jedno obočie.

„Tak nejako," usmeje sa Braňo. „Ale ako som povedal, môžeme druhý raz losovať. Alebo sa s tebou vymením a budem Indiana ja."

„Nie, pravidlá sú pravidlá," preruší ho Mišo. „Okrem toho, Indiana nemá šancu vyhrať, a keďže si oslávenec, mal by si mať aspoň tú možnosť ráno neupratovať."

„Ale poslať Tonku samu do lesa?" zatvári sa Braňo pochybovačne.

„Pôjdem s ňou," ponúkne sa Mišo. „Aj tak by nemala sama behať po lese pri hľadaní pokladu."

Braňo váha. Vyzerá, akoby chcel niečo namietať, ale napokon si to rozmyslí.

„Dobre, ak Tonka súhlasí."

Prikývnem a hryznem si do pery. Jasné, že viac než súhlasím. S Mišom sama v lese? Potme? Pokojne by som sa kvôli tomu nechala zožrať divými zvermi.

Mišo vezme lampáš a kývne na mňa, aby som ho nasledovala.

„Takže to je nejaká narodeninová tradícia?" opýtam sa ho, kým ma vedie hlbšie medzi stromy. Vzďaľujeme sa od ohňa, okolo nás to vyzerá ako v mori atramentu, len baterka v lampáši svieti pod nohy ako maják. Musím pomaly našľapovať, pretože na zemi ležia pokrútené korene stromov a staré lístie. Aj zvuky sú čoraz odlišnejšie. Nikdy som si neuvedomila, aký je les v noci hlučný. Šuchocú konáre, malé tvory pobiehajú v nízkom poraste, občas zachytím ich svetielkujúce oči.

„Presne tak. Občas to striedame s paintballom."

„Paintballom?"

„Samozrejme, takým upraveným. Beháme po lese a hádžeme po sebe šišky. Je to zábava."

Spoza stromu vyskočí niečo veľké. Ani nestihnem zvresknúť od strachu, keď to prebehne priamo popred mňa a zmizne v kríkoch. Inštinktívne chmatnem po najbližšej veci, ktorá by ma mohla ochrániť. Držím Miša za lem trička, srdce mi divoko bije v krku.

„V pohode, to bola len srna, vyplašili sme ju."

„My sme vyplašili ju?" zavrtím hlavou. „Skoro som umrela od strachu."

Mišo mi opatrne vytiahne zhúžvané tričko z mojej spotenej dlane a vezme ma za ruku.

„Neboj, nie je tu nič nebezpečné," zašepká a stisne mi prsty.

Srdce mi stále silno tlčie, ale už nie od strachu. Kráčam tesne za ním, šúcham sa ramenom o jeho rameno, snažím sa zachytiť závan jeho vône.

Nájdeme bútľavý strom a vložíme lampáš dnu.

„Musí to byť schované, a zároveň viditeľné, aby to ostatní mali šancu nájsť," vysvetľuje.

Odstúpi pár krokov a obzrie si dielo. Svetlo baterky je dobre vidno aj z diaľky. Potom si vloží prsty do úst a ostro zahvízda. Dá ostatným znamenie, že hra môže začať.

„Čo teraz?" opýtam sa.

„Teraz sa musíme vrátiť do tábora a ukryť sa. Našou úlohou je nedovoliť nikomu, aby ten lampáš doniesol do tábora. V žiadnom prípade sa mi nechce ráno upratovať."

Rozprávame potichu, hoci chalani sú ešte ďaleko a určite nás nemôžu počuť. Opatrne sa zakrádame k táboru, aby sme sa všetkým vyhli. Mišo ma stále drží za ruku a dáva pozor, aby som nespadla.