Musím už ísť

Kapitola 18. - Neochotné pozvanie

„Ako pokračuješ s učením na prijímačky?" vyzvedá Mišo, keď kráčame na stanicu. Tvári sa, akoby sa nechumelilo. Netuším, či mu vôbec nedochádza, ako hrozivo vyzeral pohľad z mosta, keď som mala pocit, že každú chvíľu zletí dolu, alebo si je taký sebaistý, že sa mu nemôže nič stať.

„Cez deň mi to veľmi nejde, priveľa rozptýlenia." Jaro každú chvíľu potrebuje niečo podať alebo priniesť, alebo na mňa kričí mama, aby som vybehla do obchodu. Zvykli si, že je pohodlné mať doma poskoka. „Učím sa po nociach, keď naši zaspia."

„Nie si unavená?"

„Ani nie, ráno ma na oplátku nechajú dlho vylihovať."

Keď prechádzame okolo rohu pri stanici, na zemi pololeží-polosedí bezdomovec. Neviem to naisto, ale zdá sa mi, že ten istý, ktorý nechcel minule môj koláč. Pri jeho nohách je zvinutý do klbka malý strakatý pes. Mišo pošmátra vo vrecku a hodí mu zopár mincí.

„Prišla výplata z pizzérie," mykne plecom, keď zbadá, že na neho zízam. Ktorý vysokoškolák na mizine by už len podporoval bezdomovca? Mišo je pre mňa záhadou.

„Už si vybral miesto na oslavu?" opýta sa Braňa, ktorý je nezvyčajne mĺkvy.

„Vlastne áno, včera som sa konečne rozhodol," odpovie Braňo bez záujmu.

„Akú oslavu?" zaujímam sa.

„Braňo bude mať narodeniny!" Mišo sa obráti tvárou k nám a kráča dozadu, aby na nás videl.

„Vážne? Gratulujem!" usmejem sa na Braňa. „Kedy?"

„V sobotu." Slová z neho lezú ako z chlpatej deky.

„A kam teda pôjdeme?" pošúcha si Mišo ruky. Zdá sa, že sa teší.

„Raz sme tam stanovali, určite si to budeš pamätať, keď to uvidíš," mávne Braňo rukou.

„Braňove oslavy sú vždy super," takmer poskakuje Mišo. „Berie nás niekam do lesa, kde prespávame pod holým nebom. Jeho mama bohovsky varí a vždy nám nabalí kopec jedla. Braňo pre nás nachystá program, uvidíš, bude to zábava."

Braňo prudko zdvihne hlavu, ja sa tiež zarazím. Obom nám došlo to isté, sme v rozpakoch.

„Ehm," odkašle si Braňo, „Tonka, neber to v zlom, ale teba som nepozýval, lebo je to chlapská oslava. Je to tradícia, vždy chodíme len ako chlapčenská partia."

„To je v poriadku," poviem rýchlo. Nečakala som, že ma pozve na oslavu potom, čo sa poznáme sotva pár týždňov, na druhej strane mám pocit, že sme toho za ten krátky čas prežili hrozne veľa, a je mi ľúto, že ma neberie ako súčasť partie.

„To nemyslíš vážne, kámo?" zastane Mišo. „Tonku sme predsa vyhlásili za čestného chlapa, nie?"

„To hej, ale predsa len... neviem, či je to vhodné. Chalani vedia byť občas hrozní. Nepamätáš si, pri akých témach vždy skončíme?"

Mišo sa rozosmeje a upriami pohľad na mňa.

„To je síce fakt, ale čo by si bola za čestného chlapa, keby si nevydržala trochu rečí o sexe?"

Braňovi očervenejú líca.

„Ehm, ja to celé chápem, nemusíš mi to vysvetľovať," zahováram rýchlo. „Je to Braňova oslava, on sám sa rozhoduje, koho tam chce a koho nie. Ani sa tak dobre nepoznáme."

Braňo zastane a vzdychne.

„Tonka, to nie je o tom, že by som ťa tam nechcel."

„Tak o čo ide?" opýta sa Mišo s nadvihnutým obočím.

„O nič," odpovie Braňo trošku namosúrene. „Máš pravdu, nejde vôbec o nič." Vrazí si ruky do vreciek a konečne mi pozrie do očí. „Tonka, prepáč, ako čestného chlapa ťa pozývam v sobotu na moju oslavu. Odchádzame zo stanice vlakom o tretej. Vezmi si spacák a niečo teplejšie na noc."

Samozrejme, vyhliadka na noc pod hviezdami s Mišom ma nadchne. Na druhej strane, mrzí ma, že Braňo bol k pozvaniu takmer donútený. Cestou domov premýšľam, prečo. Zdalo sa mi, že ma má celkom rád, že sa so mnou dobre baví. Naozaj je to len o tom, že by tak veľmi dbal, aby ma neurazili chlapčenské debaty? Napokon prevládne vzrušenie. V sobotu ma čaká veľký výlet, oslava, celý deň a noc s Mišom. Všetko ostatné je vedľajšie.