Musím už ísť

Kapitola 31. - Želanie

V piatok idem von s nervóznym očakávaním. Teším sa, že uvidím Miša, no zároveň sa obávam, ako to celé bude vyzerať. Keď sme sa naposledy videli, strávili sme zvyšok večera bozkávaním a odprevadil ma na autobus. Nesľuboval mi žiadne záruky, netvrdil, že sme pár, nevravel, že mi napíše. Dva dni sa neozval. Nečudo, že by som rada vedela, na čom som.

Idem na skorší autobus. Tak trochu dúfam, že Mišo dnes príde tiež skôr, aby sme mohli byť aspoň chvíľu spolu sami, kým sa ukážu ostatní chalani. Už od vstupu do parku ho vykúkam, no naše obvyklé miesto je prázdne. Nasucho prehltnem. Som blázon. Cítim sklamanie, hoci sme sa predsa na ničom nedohadovali. Trávnatá plocha je plná bielych priesvitných lampášov odkvitnutých púpav, leto definitívne končí. Zvalím sa do trávy a do vzduchu vyletia stovky drobných bielych padáčikov. Netrpezlivo pozerám na hodinky, no nikde nikoho. Ani Braňo, Olino, či Kamil. Začínam si robiť starosti, či náhodou niekam nešli a nezabudli mi to povedať. Alebo sa dozvedeli o mne a Mišovi a naschvál ma vynechali. Čakám a čakám, po chalanoch ani stopy. Keď napokon rezignujem a zdvihnem sa na odchod, je mi takmer do plaču. Cítim sa ako oklamaná.

Nahnevane si oprášim z trička trávu a kúsky vetvičiek.

„Ahoj," pozdraví ma zadychčaný Braňo, keď sa vynorí spoza kríkov. „Kde sú všetci?"

Hodí tašku do trávy a položí si ruky na kolená, aby sa vydýchal.

„Neviem," pokrčím plecami, vďačná, že ho vidím. Aspoň viem, že sa nevykašľali iba na mňa. „Čakám tu sama ako trúba takmer hodinu. Práve som sa zberala domov."

„To ma mrzí. Myslel som, že sú všetci tu, inak by som ti napísal. Zdržal som sa doma, mama potrebovala trochu pomôcť."

„To je v poriadku, nemohol si to vedieť," poviem zmierlivo. On predsa nie je ten, na koho by som sa mala hnevať. To Mišo mi mal napísať, nie Braňo.

Braňo si sadne do trávy a okolo neho sa ako hmla zdvihne oblak bielych padáčikov. Odrhne jednu púpavu a zamyslene si ju obzrie.

„Keď bola sestra malá, verila, že odkvitnuté púpavy dokážu plniť želania," usmeje sa. „Stačí si niečo priať a sfúknuť ju."

„Nepomýlila si to so sviečkami na narodeninovej torte?" uškrniem sa.

„Je to dosť možné, ale ako decká sme sa snažili nepremárniť ani jedinú šancu na splnené prianie," pokrčí plecami. Na moment sa zamyslí, kútikom oka šibne po mne a na jeden nádych odfúkne všetky padáčiky.

Rada by som sa ho spýtala na jeho rodinu, no neviem ako. Nechcem, aby vedel, že Mišo mi hovoril o jeho otcovi.

„Vlastne nemám čo stratiť, nie?" pristúpim na jeho hru. Odtrhnem tiež jednu, tuho prižmúrim oči a v duchu si želám iba to, čo vždy – aby Mišo prišiel.

Braňo si ľahne a založí si ruky za hlavu.

„Neuveriteľné, ako rýchlo ubieha toto leto. O chvíľu zase začne škola," vzdychne.

„Mne to neprekáža. Vlastne sa celkom teším. A tak trochu mám aj strach, či to zvládnem. Predsa len – nový systém, noví profesori..."

„Neboj, som si istý, že budeš v pohode."

„Keď ja nemám veľmi rada začiatky. Nikdy neviem, ako sa správať, čo povedať, kam ísť. Som ako také stratené kura."

„Ak budeš potrebovať pomôcť s čímkoľvek, stačí povedať. Vždy môžeš nájsť Miša alebo mňa a pomôžeme ti. Aj na otvorení školského roka sa uvidíme, určite sa budeme stretávať v budove. Všetko bude v poriadku."

Som vďačná za jeho milé slová. Začínam byť celkom rada, že sa ostatní neukázali. Osamote sa mi zdá Braňo uvoľnenejší. Nie je to len samý žart, ako keď je spolu celá partia, dá sa s ním porozprávať vážnejšie. Nie je to také zábavné, ako zvyčajné piatkovice, no vlastne mi to celkom dobre padne. Trocha normálnosti nezaškodí.

Odprevadí ma na stanicu a počká, kým nastúpim do autobusu. Potom sa zvrtne a odkráča, kým ostatní cestujúci za mnou si ešte kupujú lístky. Sadnem si k oknu a opriem si hlavu o sklo. Zdá sa mi, že už mám z Miša halucinácie, pretože ho vidím na zastávke. Zažmurkám, no nezmizne. Práve naopak. Kýva mi a naznačuje, aby som vystúpila. Mračím sa a nič nechápem, no napriek tomu sa predieram proti ľuďom v uličke ku dverám. Šofér na mňa mrzuto pozerá.

„Len sa niečo spýtam," ospravedlním sa.

„Nemáš telefón?" zavrčí.

To je dobrá otázka. Mišo mohol zavolať. Ibaže to nie je jeho štýl.

„Stalo sa niečo?" opýtam sa stojac na poslednom schodíku.

Mišo sa zoširoka uškrnie, priskočí ku mne a schmatne ma za ruku. Doslova ma vytiahne z autobusu.

„Tento je posledný. Ďalší domov mi nejde," protestujem, no nechám sa od neho objať. Nedokážem mu povedať nie, nech ide o čokoľvek.

„Zaplatím ti taxík. Alebo ti vybavím helikoptéru," smeje sa. Nepochybujem, že by toho bol schopný.

Autobusár pokrúti hlavou a namosúrene zavrie dvere.

„Prečo si sa ukázal až teraz? Čakala som ťa skôr." Snažím sa neznieť vyčítavo.

„Nechcel som byť s tebou spolu s ostatnými," pobozká ma.

„Veď dnes neprišiel nikto okrem Braňa."

„Braňa?" zarazí sa Mišo. „Boli ste vonku len vy dvaja?"

„Hej. Bolo to také ... komorné."

„A všetko v pohode?"

„Iste," začudujem sa. „Prečo by nebolo?"

„To nič, kašli na to," mykne plecom.

Opäť ma pobozká. Všetko ostatné mi vyfučí z hlavy.