Musím už ísť

Kapitola 3. - Šaty robia človeka... akurát ho nerobia vtipnejším

Je možné zamilovať sa do niekoho iba z videnia? Nikdy sme sa nerozprávali, nevie, že existujem, napriek tomu by som ochotne dala desať rokov z mojej nudnej existencie za to, aby sa na mňa aspoň pozrel. Uprene na neho zízam, vrtím sa na lavičke, naťahujem sa, dokonca sa dosť hlasno zasmejem ešte predtým, než Igor Benko dopovie nejaký stupídny vtip, robím absolútne všetko, aby som bola nápadná, ale Mišo ma nevidí. Zrejme je to znak toho, že si nie sme súdení. Žiaden moment typu „on vojde do preplneného baru a ich oči sa v dave stretnú" sa nekoná.

„Tonka, si v poriadku?" znepokojí sa Petra, keď sa aspoň päťdesiaty raz nenápadne obzriem cez rameno. Teda aspoň doteraz som si myslela, že som nenápadná. „Neseklo ťa v krku?"

Kývnem bradou smerom za seba. Nie som veľmi graciózna, v mojom podaní to vyzerá ako nervový tik. Petra nechápavo prebehne pohľadom po nešťastníkoch, ktorí sem prišli minúť podporu v nezamestnanosti, a zamračí sa.

Ani sa nečudujem, že je zmätená. Poznáme sa od základnej školy, vie, že som jeden z najracionálnejších ľudí na celej planéte a bežné dievčenské ošiale ma úplne obišli. Až doteraz.

„Mišo," precedím cez zuby. Snažím sa nehýbať perami, takže to má efekt, akoby som trpela mozgovou obrnou a nefungovali mi mimické svaly.

Našťastie Petra má IQ približne sedem triliónov, takže viac nepotrebuje.

„Čo tu robí?" šepne, keď si zrazíme hlavy dohromady, pripravené na bojovú poradu.

„Neviem. Možno tiež hľadali voľný podnik a všade bolo obsadené."

„Všimol si ťa?"

„Ani náhodou. A ver mi, snažila som sa."

„To hej, vrtela si sa, akoby si mala hemoroidy. Aj E.T. vo vesmíre si to všimol."

Už som spomínala, že Petrino vysoké IQ je celkom na úkor jej taktu? Je jemnocitná asi ako motorová píla. Vyhovuje mi to však viac, ako falošné úsmevy. Nenávidím pretvárku.

„Mala by si si ísť k baru niečo objednať," uvažuje Petra.

„Sotva som si odpila z kofoly," ukážem na plný pohár.

Petra ho zdvihne a šikovne vyleje do suchej trávy pod nohami.

„Teda Tonka, ty ale musíš byť smädná," povie nahlas a strčí mi krígeľ do ruky. „Nejdeš si kúpiť ešte jednu?"

„Mne by si mohla priniesť ďalší gintonik," zakýva na mňa Lenka.

„Ideš k baru? Super," vycerí sa Adriana. „Dám si biely strik."

„Vodku s džúsom, ale iba jahodovým," namotá si vlasy na prst Kristína.

Igor mi podá klobúk a poprosí ma o rum s kolou.

Takto som si to nepredstavovala. Chcela som len prejsť okolo Mišovho stola – samozrejme, dostatočne pomaly na to, aby si ma konečne všimol. Možno by som urobila vtip, že na seba dnes máme šťastie. Úplne by mi stačilo, keby opäť zaregistroval moju existenciu. Lenže teraz okolo neho musím prejsť štrngajúc prázdnymi pohármi, takže budem vyzerať, akoby som patrila k miestnej alkoholickej smotánke.

„Najprv musím na záchod," zamrmlem trápne a s debilným ospravedlňujúcim úsmevom sa postavím. Takmer od stola utečiem.

Za kmeňom lipy spomalím, zhlboka sa nadýchnem, ale aj tak mám pocit, že odpadnem. Dýcham príliš rýchlo, mozog sa nadmerne okysličuje. Odvahu mi dodáva to, že dnes som si vzala svoje „pekné šaty". Biele s červenými motýľmi. K tomu džínsovú bundu do pása. Nikdy takto nechodím do školy, ale keď je dnes tá rozlúčka... Možno sa na mňa konečne usmialo šťastie.