Musím už ísť

Kapitola 44. - Začiatok konca

Kašlem na to, že som doma klamala. Narozprávala som mame, že Petra sa v Brne cíti sama, potrebuje kamarátku, nemôže ísť domov, pretože sa učí a ešte asi milión podobných hlúpostí. Čudujem sa, že mi vôbec ešte verila. No možno som sa v poslednom čase zlepšila v klamaní. Kvôli Mišovi už okolo seba trúsim lži ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy. Začínam mať problém s tým, aby som si ich vôbec zapamätala. Je mi to však jedno. Keď s ruksakom vystupujem na stanici, v hlave mám jedinú vec – Miša. Keď ma zbadajú, všetci mi začnú veselo mávať a pískať na mňa.

„Tonka!" zatlieska Heňo. „Tak predsa sa ti podarilo prísť!"

„Veď som to sľúbila," červenám sa, pretože si pripadám ako hviezda. Naozaj ma majú radi. Ešte nikdy som sa necítila taká obľúbená a zaujímavá.

„Obávali sme sa, že ťa vaši na poslednú chvíľu nepustia," smeje sa Olino.

„Dúfam, že to aspoň bude stáť zato," zamumlem a zastrčím si vlasy za ucho. „Musela som kvôli tomu klamať, až sa hory zelenali."

Jeden cez druhého hovoria, aké to bude skvelé. Iba Braňo mlčí a špičkou tenisky rýpe do rozpáleného asfaltu. Pri pohľade na neho sa moje nadšenie trochu schladí. Je ako moje svedomie. Radšej odvrátim tvár, dnes nechcem žiadne výčitky.

„Ideme na to?" opýta sa Kamil.

„Jasné," prikývne Olino a pozrie na hodinky. „Takže sa rozdelíme a stretneme sa zajtra presne na poludnie pri Orloji," vydá povel ako generál. „Kto dorazí do Prahy ako prvý, ten má pivo zadarmo."

„To je nefér," zasmeje sa Kamil. „Mišo má tento rok výhodu. Prečo by mal okrem toho dostať ešte aj pivo zadarmo?"

Všetci sa smejú na vtipe, ktorý mi unikol, len Braňo sa zase chmúri.

„Akú výhodu?" opýtam sa nesmelo. Možno aj ja ju budem mať, keďže cestujem s ním.

Rozrehocú sa ešte viac.

„Predsa teba," postrapatí mi Heňo vlasy. „Veď uvažuj - ako šofér, vzala by si radšej dvoch chalanov alebo peknú stopárku?" žmurkne na mňa.

Začervenám sa a hryznem si do pery. Naozaj mi povedal, že som pekná stopárka? Spopod rias pozriem na Miša, či to zaregistroval. Určite áno, pretože sa na mňa usmieva a prikyvuje.

„Tak už prestaňme kecať a poďme, inak tam nedorazíme ani do nedele," zamrmle Braňo a postaví sa k Heňovi.

Olino s Kamilom ma objímu a vykročia k vlakom. Pôjdu kus železnicou a skúsia chytiť stop pri hraniciach. Braňo a Heňo vykročia pešo k výpadovke na Brno. S Mišom osamieme. Odrazu mám pocit, akoby ma svrbela pokožka, ale nie je to kožou. Je to čosi pod ňou, pocit vzrušenia a nedočkavosti, čo všetko sa môže stať. Hľadím si pod nohy, na tabuľu oznamov, všade, len nie na neho. Mišo chvíľu prešľapuje z nohy na nohu, zloží si ruksak a niečo hľadá, no potom nič nevytiahne. Nenápadne sa obzerá, či už chalani zmizli z dohľadu. Keď sa uistí, že sú určite preč, chytí ma okolo pása a pritiahne k sebe.

„Takmer som nemohol zaspať," pošepká mi do ucha a nosom mi pošúcha jemnú pokožku za uchom. „Tak veľmi som sa tešil. Všetko bude úžasné, uvidíš."

Nedokážem odpovedať, slová sa mi zadŕhajú v hrdle. Nie sú však potrebné, pretože Mišo mi vezme tvár do dlaní a pobozká ma. Uprostred stanice plnej ľudí, pritisne svoje mäkké pery na moje, cez tenké tričko cítim horúčavu sálajúcu z jeho tela.

„Aj my by sme mali vyraziť," povie napokon. „Stavím sa, že chalanov porazíme. Určite budeme v Prahe prví." Opiera si čelo o moje, dlaňami ma hladí po hrdle. Žila na krku mi bláznivo pulzuje.

„Nezáleží na tom, či vyhráme," privriem oči. „Aj keby sme mali zostať celý víkend tu na stanici, bolo by mi to jedno. Hlavne, že budeme konečne spolu."

„To je jasné," pritaká. „Ale výhra bude už len ako čerešnička na torte." Usmeje sa, chytí ma za ruku a vykročíme von zo stanice.

„Kde vlastne začneme?" zaujíma ma.

„Rovno na okraji mesta. S tebou nebude problém chytiť auto do Senice alebo na Kúty, odtiaľ do Brna a potom už len Praha. Doma som nad tým uvažoval, myslím, že to zvládneme za dva alebo tri prestupy."

Vyjdeme za mesto a kráčame po krajnici. Pri zvukoch áut sa Mišo vždy obráti, kráča chrbtom dozadu a máva palcom.

„Ešte nikdy som nestopovala," priznám sa.

„To je predsa super," drgne do mňa Mišo lakťom. „Keď som s tebou, mám pocit, že všetko vnímam tvojimi očami a je to pre mňa nové a zaujímavé."

„Hovoríš, akoby si mal za sebou celý život, všetko už videl a všade bol a všetko ťa nudilo," zasmejem sa. Tresla som to len tak, pretože mi to práve napadlo a sama neviem, či som tým niečo myslela, no Mišo na mňa zvláštne pozrie.

„Občas mám ten pocit," povie potichu, akoby váhal, či mi to má prezradiť. „Niekedy sa mi zdá, že už som vyliezol až na vrchol a všetko odvtedy je iba cesta dolu kopcom. Že už ma tu nič nečaká."

Zarazím sa. Nikdy sa nerozprávame vážne. Možno práve pre toto som sa tešila do Prahy, že sa dostanem Mišovi pod kožu, že konečne odlúpnem všetky vrchné vrstvy a dozviem sa, aký je naozaj.

„Veď máš skvelú rodinu a v škole sa ti darí," začnem opatrne. „Po vysokej môžeš mať výbornú prácu a život, aký len chceš."

Mišo si ma opäť skúmavo premeria.

„To je také klišé," vzdychne. „Univerzita, práca, rodina, naháňanie sa za peniazmi, aby ju človek uživil."

„Takže ty to nechceš?"

Okolo prechádza strieborné auto s brnenskou značkou a Mišo mi naznačí, aby som zdvihla palec. Auto prefrčí bez spomalenia. Nezáleží mi na tom, pretože čakám na Mišovu odpoveď.

„Zapadnúť do šedivého priemeru?" pokrčí nosom. „Asi nie."

„Tak prečo teda chodíš na výšku? Čo vlastne chceš?" položím otázku za milión.

Blíži sa ďalšie auto s českou poznávacou značkou. Tentoraz zdvihne ruku Mišo. Má na sebe biele tričko a vyšúchané bledé džínsy. Ostro kontrastujú s jeho opálenou pokožkou. Prehrabne si vlasy, svaly na ramene sa mu napnú. Flanelová košeľa uviazaná okolo pása povieva vo vetre. Je neuveriteľne sexy. Celkom zabudnem na svoju otázku, pretože čierne auto spomalí a zastane, vodič stiahne okienko.

„Kam idete, mládež?" spýta sa.

„Do Prahy, ale stačí nám dostať sa hocikam, kam idete," povie Mišo rýchlo.

„Máte obrovské šťastie," usmeje sa mladý muž za volantom. Má na sebe elegantnú košeľu a čierne nohavice. Vyzerá, akoby práve skončil obchodné stretnutie. „Vraciam sa domov do Prahy a celkom by sa mi hodila spoločnosť, aby som cestou nezaspal."

Skúmavo si premeriava Miša. Pochopím, že v tomto prípade som bola Mišovi celkom zbytočná, pretože ani svetová modelka by s chlapíkom nepohla ani o chlp. Je očividné, že sa mu páči Mišo.

„Tak tomu hovorím náhoda," zasmeje sa Mišo veselo a chytí kľučku na zadných dverách. Otvorí a pomôže mi nastúpiť. Posuniem sa, aby si mohol sadnúť vedľa mňa, no Mišo len položí svoj ruksak na sedadlo, zabuchne dvere a nastúpi dopredu na miesto vedľa vodiča.

„Tak teda, odkiaľ ste a načo idete do Prahy?" opýta sa chlapík, keď vyhodí smerovku a zaradí sa do premávky. Mišo začne rozprávať. Pochopím, že si ku mne nesadol zo slušnosti k šoférovi, aby sa s ním mohol rozprávať, napriek tomu je moje sklamanie obrovské.