Musím už ísť

Kapitola 53. - Záchrana

V sobotu už takmer zaspávam, keď ma preberie zvonenie mobilu. Napadne mi, že mi volá Petra, pretože kto iný by mi zvonil po jedenástej. Alebo Tilly? Bože, snáď sa niečo nestalo?! Vystrelím z postele a takmer odpadnem, keď zbadám Braňovo meno. S roztrasenými rukami prijmem hovor. Najprv nepočujem nič, iba hlasnú hudbu a zvuky diskotéky. Pomyslím si, že mal mobil vo vrecku a omylom ma musel vytočiť. Chystám sa zložiť, no vtom sa ozve Braňo.

„Tonka, potrebujem pomoc," povie naliehavo.

„Akú pomoc? Kde si?" vraštím čelo.

Braňo čosi hovorí, ale zle mu rozumiem. Rozoznám len čosi ako „je zle" a „Mišo". Pri jeho mene zbystrím.

„Prosím, zopakuj to," poviem vyplašene. „Takmer nič nepočujem."

„Mišo to prehnal. Čosi si dal, je mu zle. Vezmem ho teraz domov, ale jeho rodina je preč. Ja musím ísť domov, otec spadol z vozíka a mama si s ním nevie poradiť. Niekto musí zostať s Mišom. Keby sa povracal, nech sa nezadusí alebo čo. Krucinál, prečo sa všetko musí poondiť naraz," zanadáva Braňo. Ešte nikdy som ho nepočula takého zúfalého.

„Kde sú chalani?"

„V Bratislave na koncerte. Prídu neskôr a potom ťa vystriedajú, ale potrebujem niekoho hneď."

„Prídem," sľúbim mu. Neviem, čo poviem našim, ale som rozhodnutá, že tam pôjdem. To je to najmenej, čo môžem spraviť. Rýchlo na seba hodím rifle a mikinu a vbehnem do obývačky. Mama s Jarom pozerajú telku.

„Niekam ideš?" začuduje sa mama.

V hlave mi okamžite naskočí milión falošných dôvodov, no všetky odoženiem.

„Mami, musím ísť do mesta. Niečo sa stalo, nemôžem ti to teraz vysvetľovať, ale naozaj potrebujem odísť. Sľubujem, že ti zavolám, keď tam dorazím a celú noc budem na telefóne, ale prosím, pusti ma. Pôjdem, aj keby si ma nepustila, ale bolo by mi ľahšie, keby som šla s tvojím dovolením."

„To nemyslíš vážne?!" osopí sa na mňa Jaro. „Slušné dievča sa nemá čo potulovať po nociach."

„Nejdem sa potulovať, musím ísť pomôcť niekomu, komu som veľa dlžná," zatnem sánku.

Jaro sa chystá postaviť a čosi štipľavé povedať, no mama mu položí ruku na koleno. Zrejme na mne vidí, že som rozhodnutá a tiež chápe, že je to dôležité.

„Zavoláš mi, počuješ?" povie dôrazne. „Ak ti zavolám, okamžite zdvihneš. Ráno chcem počuť, o čo išlo a žiadne výmysly. Si dospelá, verím ti, no nesklam ma."

„Nesklamem," uľaví sa mi. Začínam chápať, že možno som mala s mamou vždy hovoriť na rovinu. Mohla som si ušetriť kopu klamstiev.

„Ako sa tam chceš dostať?" opýta sa Jaro.

„Neviem, asi taxíkom alebo... neviem," pokrčím plecami. „Aj keby som mala ísť na bicykli."

„Je to naozaj také vážne?"

„Nemám veľa kamarátov," poviem úprimne. „No z toho mála, ktorých mám, sa jednému niečo stalo a potrebuje pomoc. Nemôžem ho nechať len tak. Tiež by ste chceli, aby mi niekto dobehol na pomoc, keby som bola v núdzi."

Jaro potrasie hlavou a čosi šomre pod nos. Potom urobí vec, ktorú by som od neho nečakal ani za milión rokov. Postaví sa, zhrabne zo stolíka kľúče od auta a obuje si topánky.

„Odveziem ťa."

Klesne mi sánka. Mama sa usmeje, pohladí ma po líci a Jara vďačne pobozká.

„Dávajte si pozor."

Ako v sne nastúpim do auta. Jaro mlčí, očividne je na mňa nahnevaný, ale nepovie nič. Možno práve pre toto s ním mama zostala. Je ufrflaný, všetkým znepríjemňuje život, je panovačný a myslí si, že všetko vie najlepšie, no keď príde to najhoršie, zachová sa ako otec rodiny, vstane a ide zachrániť situáciu. Robí presne to, čo nikdy neurobil môj otec. Je tu pre mamu v tom najhoršom. A vlastne aj pre mňa.

„Ďakujem," poviem zahanbene.

„Máš začo," zahundre, no pustím to jedným uchom dnu a druhým von. Môže frflať koľko chce, ale odvezie ma.

Zastane pred diskotékou, z ktorej volal Braňo. Už čaká na parkovisku, podopiera Miša, ktorý smrdí ako zvratky.

„O chvíľu príde taxík," zafučí unavene.

„Netreba, som tu autom," ukážem na Jarov voz.

Braňo nadvihne obočie, no vďačne vykročí smerom, ktorý mu ukazujem. Jaro nás zbadá. Príde nám naproti a pomôže Braňovi odniesť a naložiť Miša.

„Nemal by ísť na výplach žalúdka?" opýta sa.

„Nie. Potrebuje sa iba vyspať," pretrie si oči Braňo a posadí sa na predné sedadlo. Ja zostanem vzadu. Keď Jaro vyrazí, Mišo sa zošuchne a jeho hlava mi pristane v lone. Váhavo mu odhrniem vlasy z očí. Má ich vlhké a polepené. Pohladím ho po chudom líci a prstom mu prejdem po viečku. Oko za viečkom sa pohne, niečo sa mi sníva. Všetky pocity sa na mňa valia ako lavína. Spomínam si na očarenie, ktoré som cítila na začiatku. Sklamanie v Prahe. Znechutenie na internáte. A teraz? Hrabem sa sama v sebe. Teraz cítim ľútosť. Tak veľmi som ho ľúbila. Prečo nemohol ľúbiť aj on sám seba natoľko, aby si neubližoval?

Braňovi každú chvíľu zvoní mobil.

„Mami, hneď som doma. Vyložíme Miša doma a prídem. Nie, nedá sa skôr..."

„Dá," poviem. „Viem, kde Mišo býva."

Braňo sa ku mne otočí, zrejme si spojil dve a dve a pochopil, že už som u neho bola, keď sme spolu tajne chodili, no nič nepovie, len mi podá kľúče.

„To sú Mišove. Predpokladám, že vieš, ktorá izba je jeho. Treba ho uložiť nabok, aby sa nezadusil zvratkami. Chalani ťa prídu vystriedať a ostanú s ním do rána."

„Volal si jeho rodičom?"

„Nie."

„Ale povieš im to, nie?"

Braňo na mňa škaredo pozrie.

„Nie."

„Musíš," nástojím.

„Načo? Je to len fáza. Mišo sa z toho vylíže ako vždy a potom si vymyslí inú somarinu."

„Braňo, toto nie je len nejaká fáza. Mišo má vážny problém s drogami. Tu nejde o to, že trochu prebral po víne, ten chalan fajčil trávu a videla som ho šnupať heroín. Ktovie, čo si dal dnes, veď sotva dýcha. Ak to na neho nepovieš ty, poviem to ja."

„Na to nemáš právo!"

„A ty nie si jeho poručník a nemáš na neho monopol. Tým, že ho budeš stále kryť mu nepomôžeš, on potrebuje ozajstnú odbornú pomoc."

„Nič o ňom nevieš!"

„Možno nie, ale ľúbim ho a nemôžem sa pozerať na to, ako sa ničí!" zakričím.

Braňova tvár sa skrúti v bolestnej grimase pri mojich slovách. Ani som si to neuvedomila, že to je pravda. Stále Miša ľúbim, nech je akýkoľvek.