Musím už ísť

Kapitola 5. - HP

Maturita prebehla ako všetko v mojom živote – bez veľkého haló. Žiadne oslavy ani ovácie ma doma nečakali. Jaro bral ako samozrejmosť, že dokončím školu, mama namiesto radosti videla ešte aj v maturitnom vysvedčení blížiacu sa katastrofu. Znepokojene pozrela na dve jednotky a dve dvojky, hlboko vzdychla a lamentovala: „Tonečka, už viac nie si dieťa. Život sa s nikým nemazná, teraz začína to ťažké." Ako keby bola moja existencia doteraz ovešaná ružami a posypaná trblietkami, pche.

Spolužiačky na sociálne siete povešali fotky z reštaurácií, kam ich rodičia vzali za odmenu za úspešnú skúšku. Kristína sa na mňa z počítačovej obrazovku cerila a v prstoch zvierala kľúče od nového auta, ktoré jej k maturite kúpil dedko. Ani zďaleka som jej nazávidela kuriatkovožltý Seat, iba ten pocit, že to, čo robíte, niekto ocení.

Uvažovala som dokonca nad tým, že by som zavolala otcovi, teda môjmu skutočnému otcovi, ale napokon som nenazbierala odvahu. Jediné, čo ma celý týždeň poháňalo, aby som sa učila, bola myšlienka na to, že v piatok pôjdem do Lipy. Vždy, keď som mala chuť hodiť učebnicu matematiky o stenu, spomenula som si na Miša. Ako ho možno uvidím. Ako sa spýta, či som zmaturovala. Zhorela by som od hanby, keby som musela priznať, že som prepadla. A tak som šprtala. Valášková skoro spadla zo stoličky, keď som jej pri tabuli bezchybne vyriešila komplikovanú maticu.

Teraz je konečne vytúžený piatok. Som nervóznejšia, ako som bola pri skúške. Dlane sa mi potia a takmer mi z nich vypadne preukážka na autobus. Pozriem na hodinky. Ako vždy, autobus mešká. Bojím sa, aby som Miša neprepásla. Čo ak prídem do Lipy, a on tam už nebude?

Utriem si vlhké čelo. Vonku je neuveriteľne dusno. Konečne sa spoza zákruty vynorí modrobiely autobus. Napravím si popruh na taške a pevnejšie stisnem preukážku. Autobus zastaví a dvere sa so syčaním otvoria. Vystúpim na prvý schod. Vtom cez cestu prebehne nižšia zavalitá postava a tlačí sa do autobusu za mnou. Drgne ma do chrbta a preukážka mi vypadne z ruky.

„Prepáč," zamrmle na ospravedlnenie a nemotorne sa zohne po preukážku. Povytiahne sa mu tričko a uvidím kúsok bieleho holého chrbta a opasok, spod ktorého vykukne ryha na vrchu zadku. Musím sa odvrátiť, je mi to odporné. Ako som s týmto chalanom kedysi mohla chodiť?

Posadím sa k oknu a dúfam, že Julo sa cíti rovnako trápne ako ja, a ani mu nenapadne liezť ku mne. Lenže Julo má hrošiu kožu.

„Čau, Tony," zazubí sa a žuchne rovno vedľa mňa.

„Ehm, nazdar," natlačím sa čo najviac k oknu.

Vždy mi hovoril Tony, ako keby som bola nejaký americký mafián.

„Máš novú tlačiareň?" opýta sa a nehanebne sa vyškiera.

Pár sekúnd na neho zízam, pretože mi absolútne uniká pointa jeho otázky.

„Nie. Prečo?" opýtam sa nakoniec a pripadám si totálne hlúpo.

„No, že ti Hewlett Packard poslal reklamné tričko," ukáže na môj hrudník a rozosmeje sa na vlastnom vtipe.

Neobťažujem sa odpovedať. Obliekla som si čierne tričko, na ktorom sú bielou niťou povyšívané písmená HP, logo Harryho Pottera. To tričko milujem. Teda milovala som až doteraz. Hewlett Packard. Dobrý Bože! Čo som bola kedysi celkom hluchá, že mi jeho vtipy neprekážali?

Zvyšok cesty – našťastie je to milosrdne krátka cesta – vytrvalo civiem do okna a púšťam Julove reči jedným uchom dnu a druhým von.

Keď vystupujem na stanici, nedá mi nevšimnúť si, že na zastávke čaká drobná brunetka a netrpezlivo nakúka do autobusu. Keď vystúpi Julo, celá sa rozžiari. Julo ju objíme a pobozká. Viac si ma nevšíma, dokonca ma ani nepozdravil na rozlúčku. Nie, že by mi to prekážalo, ale tak trochu ma to škrie. Ešte aj taký ľudský plankton ako Julo si dokázal nájsť niekoho, komu na ňom záleží a kto na neho čaká.

Kašľať na to, opakujem si ako mantru, keď kráčam so stisnutým srdcom k Lipe. Kašľať na všetko okrem toho, aby bol Mišo v Lipe. Prosím, len nech je tam.

Sotva prídem k mestskej veži, v diaľke zahrmí. Kruci, búrka z tepla. To mi robíš naschvál, zanadávam v duchu na akúkoľvek vyššiu bytosť, ktorá to tu celé riadi. Ešte neprší, ale tlmené dunenie napovedá, že to nepotrvá dlho. Pridám do kroku, takmer bežím. Toto sa naozaj môže stať iba mne. Celý týždeň, keď som sa učila na maturity, bolo horúco ako v pekle. Prečo práve dnes?

Spotená a zadychčaná dobehnem do Lipy. Snažím sa nevyzerať zúfalo, keď sa obzerám po miestnych bezdomovcoch, ako sa snažia presunúť k stolom vnútri. Hľadám tmavé vlasy a Mišov výrazný profil, ale nikde ho nevidím. S malou dušičkou vojdem dnu a očami prebehnem po zasmradenom výčape. Srdce mi klesne ako olovené závažie do vody. Nie je tu po ňom ani stopy.

Sklamane vyjdem von. Už je mi jedno, že mi za golier padajú prvé dažďové kvapky. Nezáleží na tom, pretože jediné, čo ma čaká, je aj tak iba cesta domov. Vzdychnem a vykročím k východu.

„Nazdar, Antónia," zakričí na mňa ktosi. Vyplašene zdvihnem hlavu, pretože Antónia mi hovorí iba mama, keď niečo vyvediem.

Keby som bola napojená na monitor srdca, krivka môjho tepu by teraz vyzerala, akoby som vstala z mŕtvych. Nie je to síce Mišo, ale ten jeho kamarát. Lovím v pamäti meno, no uvedomím si, že hoci ja som sa mu predstavila, on mne nie.

„Čo tu robíš?" opýta sa zdvorilo, hoci už začína pršať a vidno, že sa dosť ponáhľa.

Snažím sa rýchlo prísť s nejakou výhovorkou.

„Mám po maturite a dnes sme mali oslavovať so spolužiakmi..." nechám vetu vyznieť do stratena. Nie je to klamstvo. Fakt sme mali oslavovať, akurát na chate, a tam ma naši nepustili.

„...a ty si rovnako zábudlivá ako ja a tiež si si tu niečo nechala," žmurkne na mňa. „Aj my sme tu boli, ale vyhnal nás dážď. Musel som sa vrátiť po mikinu."

Odbehne k jednému zo stolov a z lavičky zdvihne tmavomodrú športovú mikinu.

„Tak nejako," usmejem sa. Mrzí ma, že neustále klamem. Aj mame som povedala, že idem von za spolužiakmi, ktorí tiež nešli na chatu. Technicky to ani nie je také hrozné klamstvo, pretože som chcela vidieť Miša, ktorý chodil na rovnaký gympel, takže dalo by sa povedať, že je spolužiak. Akurát z iného ročníka. A naozaj na chatu nešiel.

„Takže ste sa presunuli niekam do sucha?" pokračuje Mišov kamarát, aby reč nestála, kým vedľa seba kráčame dolu pešou zónou.

„Ani nie, skôr sme to celkom rozpustili," fabulujem ďalej. „Lenže musím čakať dlho na autobus, nechodia mi dobre spoje."

„To je nafigu," súcitne prikývne.

„No hej, musím niekde zabiť čas. Asi pôjdem do knižnice alebo tak." Sotva to vypustím z úst, mám chuť sa prefackať. Do knižnice? Šibe mi? Teraz som zmaturovala a už by som si išla drepnúť do knižnice? Tonka, ty si fakt nemožná!

„Ak by si nemala čo robiť, pokojne sa zastav u Zbrojnoša," usmeje sa ten chalan.

BINGO! Takže budú sedieť u Zbrojnoša. Akurát to teraz musím nejako uhrať tak, aby som nevyzerala, že doliezam, alebo že som úplne zúfalá. Čo teda totálne som.

„Fajn, vďaka. Ak by som nemala iný program, možno sa tam uvidíme," usmejem sa naspäť.

Je mi jasné, že tam určite prídem. Už len vymyslieť, ako zabijem tú hodinu-dve, kým sa tam budem môcť ukázať.