Musím už ísť

Kapitola 43. - Losovanie

V piatok sedíme v kruhu v parku na tráve a podávame si plastovú fľašu koly s rumom.

„Tak čo, myslíte, že budete môcť ísť všetci?" opýta sa Mišo a pohľadom nás všetkých prebehne. Chalani prikývnu, ja sa nesmelo poškriabem na hlave.

„Neviem, ako by som to vysvetlila doma," priznám sa.

„Veď už nemáš zaracha, nie?" zahmká Heňo.

„Nie, ale u nás je to trochu... komplikované," vzdychnem. Mama by dostala záchvat, keby som jej povedala, že idem do Prahy. Navyše s piatimi chalanmi. Jaro by ma zamkol doma na doživotie.

„Ale veď si už bola v Karpatoch," mračí sa Kamil.

„Ibaže vtedy som tvrdila, že som u sestry," vyjdem s pravdou von a cítim, ako mi na krku naskakujú horúce červené fľaky od hanby.

„A nemôžeš sa na ňu vyhovoriť aj teraz?" mykne plecom Olino, akoby bolo klamanie rodičov úplne normálne.

„Tilly by ma už asi nekryla," poviem smutne, pretože veľmi chcem ísť do Prahy. Nikdy som sa nikam nedostala. Mama nemala dosť peňazí na dovolenky a keď sme už bývali s Jarom, tak sme nikam nechodili, pretože nerád cestuje.

„Možno by si sa mohla vyhovoriť na školu," navrhne Mišo a Braňo na neho škaredo zazrie.

„Alebo by si mamu nemusela klamať. Možno by bolo chvíľu dobré počkať, sústrediť sa na školu a snáď by ťa neskôr vaši pustili. Veď to nie je posledný výlet," povie Braňo a tentoraz si on vyslúži príkry pohľad od Miša.

„Nejde len klamstvo. Asi to nebude lacný výlet a ja nemám brigádu. Netuším, z čoho by som zaplatila cestu a ubytovanie," pošúcham si líce. Až teraz mi začína dochádzať, že celé to je pre mňa úplne nereálne.

Mišo sa zasmeje.

„Ak ťa len to trápi, tak nemusí. Pôjdeme stopom. Prespíme na internáte. Stačí ti pár eur na jedlo, možno ani to ti nebude treba," povie trochu záhadne.

„Ako to myslíš? Že nebudem jesť?" zasmejem sa.

„My tiež nie sme práve pracháči," potľapká ma Heňo po chrbte. „Občas si na takýchto výletoch nájdeme nejakú prácu a zarobíme si. Alebo pracujeme za jedlo alebo ubytko."

Vyvalím oči. Nikdy som nepočula o tom, že by na výlete niekto pracoval. Kto im vôbec dá prácu len na pár hodín? Všetky moje otázky sa mi musia odrážať na tvári, pretože Braňo mi to vysvetlí.

„Raz sme tak išli do Poľska. Stopom. Chlapík, ktorý nás viezol, hovoril cestou o svojej veľkej záhrade. Skončilo to tak, že sme na polceste prespali u neho, pokopali mu záhradu, najedli sa a ráno šli ďalej s pár eurami vo vrecku navyše."

„Wow," vydýchnem. Táto partia je ako z iného sveta.

„To hej," usmeje sa Mišo. „Takto by sa dal precestovať celý svet iba s pár centami."

„A to vás všetkých vzal do jedného auta?" nejde mi stále do hlavy.

„Nie," zavrtí hlavou Braňo. „Vždy sa delíme do dvojíc a trojíc, ľahšie chytíme stop."

„Tak to už hej," uznanlivo prikývnem.

„Tak teda, pôjdeš s nami?" dychtivo sa opýta Mišo.

Bojujem sama so sebou. Tak veľmi chcem! Chcem ísť stopom, zažiť dobrodružstvo, chcem vidieť Prahu. Čo je oproti tomu ešte jedno malé klamstvo doma? Ešte Praha a potom už nikdy nebudem klamať.

„Fajn," poviem napokon. „Mám kamarátku v Brne na internáte. Myslím, že našim by nevadilo, keby som prespala u nej. V prípade potreby by našim potvrdila, že som u nej."

Kamil, Olino a Heňo zapískajú a potľapkajú ma po chrbte a pleciach ako chlapa. Braňo sa usmeje trochu smutne, akoby sa tešil, že pôjdem, no zároveň ho trápilo, že kvôli tomu budem musieť klamať. No najpozornejšie sledujem Mišovu tvár. Jeho ústa sa roztiahnu v širokom úsmeve, oči zaplanú ako dva žeravé uhlíky. Nenápadne na mňa žmurkne.

„Fajn, poďme si vylosovať parťákov," vytiahne z vrecka šesť špáradiel a zlomí ich tak, aby vždy dve mali rovnakú dĺžku. Potom natiahne ruku, aby sme si vybrali. Celou dušou sa modlím, aby som mohla cestovať s Mišom vo dvojici. Všetci potom natiahneme dlane a roztvoríme ich. Dva krátke kýptiky majú Kamil a Olino. Dva stredné Braňo a Heňo. Ja a Mišo máme najdlhšie. Mišo potláča úsmev. Dopne mi, že losovanie nejako sfalšoval, aby sme mohli byť vo dvojici.