Musím už ísť

Kapitola 38. - Daj mi čas

Dnešná tretia kapitola :-) Veľmmi sa snažím, tento príbeh už vážne potrebuje dokončenie :-)

---

Nemusíme ísť ďaleko. Čoskoro zastaneme pred moderným domom, v predzáhradke rastú trpasličie vŕby, zo skalky sa plazí brečtan k nízkemu kamennému múriku. Okná sú tmavé. Čakám, čo za zaujímavý fakt mi predvedie tu. Som v šoku, keď vytiahne kľúče a odomkne bránku.

„Tu bývam," povie jednoducho, ako by sa nechumelilo, a pozve ma dnu.

Doslova si musím nadvihnúť sánku a vrátiť ju na pôvodné miesto, aby mi nestekali sliny na chodník. V živote som ani len nesnívala o tom, že by som sa dostala k nim domov.

Odomkne vchodové dvere, vyzuje si tenisky v predsieni. Ako vo sne ho nasledujem. Doma nie je adrenalínový nadšenec, ani z rukáva nesype zábavné fakty o lamách. Ponúkne mi vodu a pozve ma do svojej izby. Cestou si všimnem rôzne ocenenia a diplomy rozvešané po stenách. Patria otcovi a mame za úspechy na poli vedy, objavy, účasti na konferenciách. Braňo neklamal, Mišo pochádza naozaj a ukážkovej rodiny. On nemôže byť iný, než je.

Jeho izba vyzerá trochu ako vnútro jeho hlavy – nekonečný chaos. Časopisy, knihy, oblečenie, vytlačené papiere, výstrižky z novín, preukaz do posilňovne, kufrík s náradím, mikroskop, o ktorom netuším, či je naozajstný alebo hračka, klietka so škrečkom a gramofón.

„Posaď sa," ukáže na sedací vak na zemi. Neexistuje spôsob, akým si sadnúť na niečo takéto ako dáma, takže kašlem na to a jednoducho sa zvalím. Aj tak ma bolia nohy z behania po meste.

Mišo zatiaľ vyberie z obalu platňu a položí ju na gramofón. Nastaví ihlu, ozve sa zapraskanie a potom sladký zvuk.

„Nijaké cédéčko na svete ani telefón neprehrá hudbu ako gramofón," posadí sa na zem k mojim nohám a oprie sa o vak. Privrie oči. Niečím mi pripomína šteniatko. Vyzerá zraniteľne a rozkošne. Pohladím ho po vlasoch a on sa usmeje. Nahmatá moju ruku a priloží si ju k ústam, aby ju pobozkal. Zošuchnem sa k nemu na zem, aby som ho mohla pobozkať. Zdá sa, že je konečne pokojný, nepotrebuje stále poskakovať, rozprávať, pumpovať nohou, sypať zo seba fakty. Konečne mu stačím iba ja.

Dnes sa to stane, víri mi hlavou. Dnes sa stane niečo úžasné a výnimočné, na čo som čakala celý život. Som tu s týmto nádherným chalanom a on je tu iba pre mňa. Ďalšie príjemné myšlienky preruší Mišov mobil. Medzi bozkami si prečíta smsmku.

„Do pekla," vzdychne a zakloní hlavu dozadu. Potom si ju položí na moje prsia.

„Písal mi brat, vracajú sa domov. Nepodarilo sa mu ich zdržať," zamumle mi do výstrihu.

Pobozkám ho na temeno hlavy.

„To nevadí, dnešok nie je posledný deň sveta," uteším ho, hoci sama som sklamaná.

„Zavolám ti taxík domov?" spýta sa. „Ponáhľaš sa?"

„Nie, ale vaši už sú na ceste..."

„Mohli by sme ísť ešte na chvíľu von, čo povieš?"

Neochotne vstanem a napravím si šaty. Zdvihnem džínsovú bundičku zo zeme a navlečiem si ju.

„Rada by som ešte bola s tebou," súhlasím.

Opäť ho poslušne nasledujem kamkoľvek jeho duša zatúži ísť. Vojdeme do malej čajovne. Uľaví sa mi, že to nie je hlučná diskotéka. Posadíme sa na vankúše k nízkemu stolu a necháme si poradiť akýsi čudne znejúci čaj. Uvoľním sa, pretože Mišo je prítulný, každú chvíľu sa ma dotýka, bozkáva ma a hovorí, ako mu je ľúto, že sme nemohli zostať u nich a počúvať hudbu. Položí si hlavu do môjho lona, hladím ho , užívam si každú sekundu.

Netrvá to však dlho, pretože dnu vojde hlučná skupina v pestrofarebných háčkovaných čiapkach. Všetci majú dlhé vlasy a nesú so sebou vodnú fajku. Zamávajú na barmana a posadia sa k stolíku vedľa.

„Zdravím, Mišeno," všimne si nás jeden chalan zo skupinky.

Mišo lenivo otvorí oči a usmeje sa.

„Čau, Igi," kývne mu a posadí sa. „Kde sa tu beriete?"

„Len tak sa poflakujeme," mykne plecom Igi.

Barmanovi zrejme vôbec neprekáža, že vodná fajka začína bublať a podaktorí z nej poťahujú. Nie je to nelegálne?

„Dáte si?" ponúkne nás Igi, keď si všimne, kam sa Mišo díva.

Naskočia mi zimomriavky. Prosím, nech sa dnešok nepokazí žiadnou trávou ani vodnou fajkou, modlím sa.

Mišo nekonečne dlho uvažuje. Zdá sa však, že dnes je pokojný. Ukázal mi všetko, o čo sa jeho preplnená myseľ potrebovala podeliť.

„Vďaka, nie," odmietne a ja si vydýchnem. Napadne mi, že si ani nepamätám, či by niekedy nejaké stretnutie s Mišom prebehlo bez toho, aby som aspoň raz nepocítila napätie.

Pozriem na hodinky.

„Budem musieť ísť domov," poviem s ľútosťou. „Mňa nemá kto varovať, kedy sa naši vrátia."

Mišo vyzerá sklamaný.

Vyjdeme pred čajovňu.

„Zavolám ti taxík," vzdychne.

„Načo? Veď tam jeden čaká," ukážem na auto so svetielkom na vrchu.

Mišo vystrúha grimasu.

„V tej taxislužbe robí Braňo, dnes má službu. Nerád by som na neho natrafil."

Zamrzí ma, že sa musíme schovávať. Najmä pred niekým, kto je pre mňa dôležitý.

„Braňovi by určite neprekážalo, keby o nás vedel," namietnem. „Už v Karpatoch vedel, že sa mi páčiš, a nepovedal nič. Je to dobrý kamarát, udrží tajomstvo."

Mišovi po tvári preletí chmára.

„Prečo musí byť všetko verejné? Chceš mať tuctový vzťah, písať si trápne smsky, všetko preberať donekonečna s kamarátkami alebo kamarátmi, byť ako tisícky ďalších?"

Stuhnem. Mišo si to musel všimnúť, pretože ma chytí za ruku.

„Prepáč, vyznelo to hrozne, vôbec som to tak nemyslel," prehrabne si vlasy. „Ja len nerád robím veci ako všetci ostatní."

„Všimla som si," zamumlem. Je mi do plaču, pretože áno, ja som tuctová, chcem si písať trápne smsky a o všetkom kvákať s Petrou alebo hoci aj Braňom. Čo je na tom zlé?

„Tonka, pre mňa si výnimočná, s tebou sa cítim, ako s nikým iným. Daj mi, prosím, ešte nejaký čas, aby som sa o teba nemusel s nikým deliť, okej?" Priloží si moju ruku na svoje srdce. "Naozaj mi prepáč, čo som povedal. Niektorí ľudia by mali používať lepidlo namiesto balzamu na pery," ukáže si na vlastné ústa.

Zase zmäknem. Ako to robí, že si ma vždy omotá okolo prsta?

„Okej," súhlasím váhavo.

Nechám ho, aby mi zavolal taxík, vopred ho vyplatí a zakýva mi, keď vyrazíme. Potom sa ešte otočím k zadnému sklu, aby som videla, či čaká, kým nezmiznem z dohľadu, no on sa obráti a vojde naspäť do čajovne. Po lícach sa mi rozkotúľajú slzy.