Musím už ísť

Kapitola 40. - Od čoho sú kamošky?

„Ahojte," pozdraví nás obe, ale pozerá len na ňu. „Písal som ti."

Petra vyloví mobil a pošúcha si čelo.

„Prepáč, nevšimla som si."

„Ja len... myslel som, že keď zajtra odchádzaš, mohli by sme sa ešte rozlúčiť."

„Veď nejdem na Mars," zasmeje sa Petra. „Okrem toho sme sa už rozlúčili. S Tonkou som dlho nebola, tak som ju vytiahla von, aby sme dobehli zameškané."

Igorov úsmev trošku pohasne. Pochopil, že Petra mu práve oznámila, že máme babskú jazdu a nie je vítaný. Príde mi ho trochu ľúto.

„Mne to neprekáža, pokojne zostaň," kývnem na prázdne miesto pri stole. Ibaže Igor je inteligentný a pokrúti hlavou.

„Vďaka, ale radšej nie. Babské rozhovory sú posvätné," uškrnie sa. „Vidíme sa na Vianoce?" pozrie na Petru. „Napíšeš mi, keď budeš v Brne?"

Peťa sa nad ním zľutuje.

„Spoľahni sa."

Igor nám zamáva a odšuchce sa k baru.

„To bolo kruté," pokrčím nosom.

„Prečo?" nechápe Petra. „Veď som s ním bola včera. Dnešok mám vyhradený len pre najlepšiu kamošku."

„Ten chalan je do teba totálny cvok."

„Myslíš?" zatiahne Petra pochybovačne. Zdá sa, že ju to vôbec nerozhodilo, akoby mala na každý prst aspoň desať dychtivých obdivovateľov.

Uvoľním sa a užívam si večer. Sledujem, ako pomaly tmavne obloha a zažínajú sa malé lampióny rozvešané nad stolmi. Z príjemného zadumania ma vytrhne pohľad na tmavovlasú hlavu, ktorá vyčnieva nad ostatnými.

Petra si všimne, že som stuhla a otočí sa smerom, ktorým sa dívam. Keď si všimne Miša, vzdychne.

„Opovážiš sa vykašľať sa na mňa," varuje ma položartom, polovážne.

Netuším, či sa teším, že ho vidím, alebo mi to dnes skôr prekáža. Mišo sa obzerá v dave, niekoho hľadá. Jeho pohľad pristane na mne. Nakloní hlavu nabok, kútiky úst sa mu nadvihnú. Zamieri k nám.

„Princeznú pustili z veže?" pozdraví ma.

„Tak nejako," zamumlem. Mám sa postaviť a pobozkať ho alebo na verejnosti nie sme spolu? „Petra prehovorila mamu, aby mi dovolila ísť s ňou von. Peťa totiž zajtra cestuje preč."

Mišo sa konečne pozrie na Petru.

„Musíš mi prezradiť, ako sa ti podarilo presvedčiť jej mamu. Možno by som to mohol skúsiť."

Peťa sa mierne usmeje a odpije si z kofoly, ani sa neobťažuje odpovedať.

Mišo spýtavo pozrie na mňa.

„Prepáč, rada by som sa ti venovala, ale som tu s Petrou. Babské reči a tak," ospravedlňujúco nadvihnem plecia.

„To je okej," odpovie mi Mišo. „Aj tak som sa tu zastavil len na chvíľu pozrieť si kapelu. Vidíme sa neskôr," kývne nám rukou, pohľadom prebehne terasu a vydá sa smerom k východu.

„Hej, chlape, poď sem," zakričí na neho cestou chalan, ktorého som videla vtedy v čajovni. Až teraz si všimnem, že celá partia z čajovne sedí na sedacích vakoch na tráve pod terasou a podávajú si vodnú fajku. Mišo ani na okamih neváha, zoskočí dolu a zloží nohy do tureckého sedu. Vidím iba vrch jeho hlavy, ako sa skláňa nad fajkou. Stisne mi srdce.

Zvyšok večera som roztržitá. Tak veľmi by som chcela byť s ním, no zároveň nemôžem opustiť Petru, keď ona kvôli mne poslala preč Igora. Každú chvíľu sa pozerám k hlúčiku pod terasou, aj cez hudbu počujem ich smiech. Keď začne hrať kapela, zdvihnú sa a tancujú. Napäto čakám, či Mišo vyzve do tanca niektorú z dievčin s dredmi, ale on sa len natiahne do trávy, podoprie si rukou hlavu a poťahuje z fajky. Ani trochu sa mi to nepáči. Najprv tráva, teraz toto. Viem, že to nie sú ozajstné drogy, ale aj tak nemám rada, keď si ľudia oblbujú mozgy.

„Si úplne duchom neprítomná," povie Petra odrazu trochu namosúrene. Ani sa jej nečudujem, vôbec ju nevnímam.

„Viem, prepáč," vzdychnem. „Dlho som ho nevidela, ani netuším, ako to medzi nami teraz vyzerá."

„Tak sa ho choď rovno spýtať," prevráti Petra oči.

„Blázniš? Ako by som vyzerala?"

„Lepšie, ako vyzeráš teraz, keď na neho vyvaľuješ psie oči. Toho pohľadu som si za štyri roky užila až príliš."

„Nemôžem ťa tu nechať samu."

„Myslíš, že ma niekto unesie?" odfrkne.

„Nie, ale... keď už sme poslali preč Igora."

„Priveľa špekuluješ. A čo by som bola ja za kamarátku, keby som videla, že sa trápiš, a nechala ťa v tom? Vravela som síce, že sa nemáš opovážiť okašľať ma, ale keď ťa vidím v tomto stave, je mi ťa ľúto. Jednoducho choď."

„Bude to hlúpe."

„On je hlúpy, že ťa nechá na pochybách. Choď už!" hodí do mňa servítku a zasmeje sa.

Ako v sne vstanem a poberiem sa k schodom vedúcim z terasy. V duchu si skúšam, čo mu mám povedať, ale všetko sa mi zdá trápne.

Pomaličky zídem dolu, takmer nepočujem hudbu, pretože v ušiach mi hučí krv. Otváram ústa, keď vtom sa Mišo otočí ku mne. Ústa sa mu roztiahnu do širokého úsmevu. Už nemusím nič vravieť. Postaví sa, príde mi naproti, chytí ma okolo pása a pobozká ma, akoby len na to bol čakal.