Musím už ísť

Kapitola 39. - Posledná párty leta

V taxíku tŕpnem, či sa naši už nevrátili domov. Skontrolujem mobil. Mám signál, žiadne neprijaté hovory, snáď je to dobré znamenie. Ak by ma nenašli doma, znamenalo by to pre mňa peklo. Rovno by som mohla emigrovať rovno do Indie. Po dnešnej večeri aspoň viem, že indické jedlo mi chutí.

Pred domov vyskočím z taxíka a chvatne odomknem bránu, pretože na konci ulice sa objavia svetlá reflektorov.

„Prosím, nech to nie je Jaro s mamou," modlím sa. Ruky sa mi trasú, kľúč sa nechce otočiť v zámke. Svetlá sa zväčšujú a spomaľujú, srdce mi divoko tlčie. Konečne západka povolí a ja vkĺznem do dvora. Rex vyletí z búdy a vrhne sa na mňa.

„Zlez zo mňa," syčím na neho a snažím sa ho odtlačiť. Váži približne toľko, čo mláďa slona afrického, nemám šancu. Svetlá sa stále blížia, vidím ich cez pletivový plot. „Musím sa prezliecť," odtískam Rexove mohutné laby. Svetlá sú už takmer pri našej bráne. Rozbehnem sa a začujem trhanie látky. Nevšímam si to, len uháňam dnu. Cez okno v chodbe sledujem, ako svetlá prejdú okolo a zastavia pred susedným domom. Vydýchnem si a konečne pozriem na seba. V mojich krásnych motýlích šatách zíva diera od pása až po lem. Je mi nanič. Pocit šťastia z príjemného večera vyprchal, zostala po ňom iba spomienka na Miša, keď sa zvrtol a vrátil ku kamarátom skôr, než taxík poriadne vyrazil.

„Do frasa!" zakľajem, znechutene si pretiahnem šaty cez hlavu a šmarím ich rovno do smetiaka. Už im nič nepomôže.

Zvalím sa na posteľ. Nemôžem ani skontrolovať mobil, pretože je stále kdesi v Jarovej zásuvke. Nepokojne sa prevraciam, nemôžem si nájsť vhodnú polohu, nedarí sa mi zaspať. O čosi neskôr začujem štrkot kľúčov v zámku, tiché nadávky, keď Jaro zakopne o roh skrinky na topánky a vrzgnutie dverí na mojej izbe. Mama strčí hlavu dnu. Tuho žmúrim oči, snažím sa pravidelne dýchať a tvárim sa, že spím. Neotvorím ich, ani keď odíde, bojím sa, že by sa mi spod viečok vykotúľali zadržiavané slzy.

Nasledujú dni som ako na ihlách. Keď idem do obchodu, obzerám sa, či na mňa niekde za stromom nečaká Mišo. Kontrolujem schránku a s nádejou očakávam list alebo aspoň nejaké znamenie. No nič sa nekoná. Potláčam sklamanie, hoci viem, že Mišo sa zjaví, keď to on sám bude chcieť.

„Tonka, prišla ti návšteva," zakričí na mňa mama jedno popoludnie, keď umývam okná. Mojou prvou myšlienkou je, že prišiel Mišo. Strhnem si z mastných vlasov šatku a vyletím na dvor. Neviem, či sa viac teším, že ho uvidím, alebo hanbím za to, ako vyzerám.

„Peťa!" skríknem, keď za bránkou zbadám známu dievčenskú tvár. „Kde sa tu berieš?"

„Kde sa tu beriem?" vyvalí oči Petra. „Máš vypnutý mobil a neodpovedáš na správy. Bála som sa, že si mŕtva kdesi v priekope. Normálne som začala sledovať správy o nezvestných osobách a čiernu kroniku."

Silno ju objímem.

„To je na strašne dlho," vzdychnem si šťastne, že sa obťažovala trepať sa až sem kvôli mne.

„Poď von, aspoň sa porozprávame," kývne na mňa hlavou.

„Nemôžem, mám zaracha, lebo som sa vrátila domov až ráno," priznám sa.

„Čože?" zalapá Petra po dychu. „Ty že si kdesi flámovala celú noc?" Prižmúri oči a zamyslene si ma premeria. „Bola si s Mišom?"

Hryznem si do pery a prikývnem.

„Takže spolu chodíte?"

Obzriem sa, či nás niekto nepočúva, a privriem bránku.

„Vlastne neviem. Povedal, že som jeho dievča, ale nespráva sa tak. Viem, že mi nemôže napísať správu, lebo nemám mobil, ale keby veľmi chcel, vie, kde ma nájde."