Musím už ísť

Kapitola 55. - Mišo

Mišo sa už do školy nevráti. Aspoň tak tvrdí Braňo, keď sa občas stretneme na chodbe. Už nie sú žiadne piatkovice, žiadna Lipa. Braňo, Heňo, Olino a Kamil si niekedy vyrazia na pivo, ale bez Miša je to skôr smutné.

Občas sedíme spolu v jedálni na obede, preberáme knihy a školu. Sem tam sa odvážim spýtať na Miša, ale nie často, aby som ho zbytočne nedráždila.

„Máš o ňom nejaké správy?"

Braňo vytiahne mobil a podá mi ho. Na fotke je Mišo bosý, v plátenných kraťasoch a s tričkom omotaným okolo hlavy ako turbanom. Pokožku má tmavú ako čokoláda a šťastne sa smeje. Nohy mu omýva belasé more, pláž okolo neho je biela ako sneh.

„Je vo Vietname. Chystá sa do Laosu a Kambodže," povie mi Braňo.

Študujem Mišovu tvár. Pribral, vychudnuté líca sa mu konečne vyplnili. Vyzerá zdravo a spokojne. Po protidrogovom liečení zostal pár mesiacov doma, ale nerobilo mu to dobre. Oznámil rodičom, že chce cestovať. Zbalil si ruksak a vyrazil. Len tak, ako zvykol. Bez plánov, bez peňazí. Cestou si zarobil na jedlo a ubytovanie.

„Je to dobrý nápad? Nehrozí, že zase začne s drogami?" starostím sa.

Braňo potrasie hlavou.

„Nie. Aj jeho doktorka povedala, že Mišo nie je typický závislák. On nepotrebuje drogy, on potrebuje zamestnať svoju myseľ. Cestovanie mu pomôže."

Prikývnem. Celkom to sedí na Miša. Dúfam, že konečne nájde to, čo hľadá.

„Tebe nepísal?" opýta sa Braňo.

„Nie, ani riadok. Možno sa stále hnevá," pokrčím plecom. „Nehovoril ti nič?"

„Nie, nikdy sa o tebe nebavíme."

Skloním hlavu. Asi sa už nikdy nedozviem, čo ku mne Mišo vlastne cítil a či som pre neho vôbec niekedy znamenala viac, než iba rozptýlenie.