Musím už ísť

Kapitola 6. - Príjemne mimo

Baby, dnes už tretí raz pridávam túto kapitolu, lebo mi dvakrát celkom zmizla aj s vašimi hlasmi. Netušíte, v čom by mohol byť problém?

Lesana

---

„Nemôžem tam ísť," volám nešťastne Petre.

„Čože?" kričí do telefónu. V pozadí počujem smiech, krik a pišťanie dievčat.

„Nemôžem ísť k Zbrojnošovi. Budem vyzerať totálne trápne." Už hodinu sedím v kaviarni pri jednej minerálke a každých päť minút mením názor na to, či by som sa tam mala alebo nemala ukázať. „Možno by bolo lepšie počkať do budúceho týždňa a zase vybehnúť do Lipy, či ho tam nenájdem."

„Neblázni. Nemáš vôbec čo stratiť."

„Myslíš okrem hrdosti?"

„Bez ukážky, Tonka, ale tvoja hrdosť je už dávno v ťahu. Jednoducho tam choď a hotovo."

„A čo ak to bude katastrofa? Vojdem tam, prisadnem si k nim ako knedľa a budem sa trápne usmievať?"

„Možno, ale aspoň zistíš niečo o Mišovi. Možno to bude v skutočnosti totálny debil, ktorý len dobre vyzerá zďaleka, ale zblízka mu smrdí z úst, nesprchuje sa a vedie priblblé reči o tom, koľko kočiek zbalil na poslednej diskotéke."

Do kelu, na túto možnosť som vôbec nepomyslela.

„Tak dík za povzbudenie," poviem demotivovane.

„Som tvoja kamoška, nie terapeutka, takže ti hovorím veci tak, ako sú, nech nie si potom sklamaná," konštatuje sucho Petra.

„Ok, ešte si to premyslím. Ako je na chate?"

„V pohode," zahrá to Petra do autu. Zrejme preto, aby som sa netrápila, že mňa mama nepustila. Podľa šplechotu vody rozoznám, že sú na kúpalisku alebo pri priehrade. V triede som musela klamať, že som chorá, preto nemôžem ísť na pomaturitný banket, aby sa mi nesmiali, že naši ma ani v osemnástich nespustia z očí. Ani si nespomínam, kedy som mohla byť naposledy k niekomu celkom úprimná. Zdá sa mi, akoby som v poslednom čase neustále všetkým iba klamala alebo hovorila polopravdy.

„Tak si to užite," rozlúčim sa s Petrou.

„Hlavne tam CHOĎ!" zakričí mi ešte do slúchadla.

Dopijem minerálku, zaplatím a vyjdem do drobného dažďa. Kým sa doplahočím k Zbrojnošovi, vlasy mám prilepené k hlave ako helmu a tričko vlhké na chrbte. Znie to šialene, ale keď vojdem dnu a obzerám sa, celá sa trasiem od nervozity. Štyri roky som o ňom snívala. Znamená pre mňa viac ako akákoľvek hollywoodska celebrita. Štyri roky som s ním viedla imaginárne rozhovory a predstavovala si, ako sa stretávame v knižnici, v škole, chodíme do parku, prechádzame sa v meste. Čo ak mala Petra pravdu a on bude v skutočnosti rovnako úbohý ako Julo? V mojom mizernom živote ma nad vodou držala iba fantázie o ňom. Ak o ne prídem, čo ma bude poháňať ďalej?

Stojím medzi dverami ako zmoknuté kura, neschopná čokoľvek urobiť. Už ich vidím. Sedia pri stole v rohu, nad čímsi sa skláňajú, Mišo sa škriabe na hlave. Dnes má biele tričko. Ostro kontrastuje s opálenou pokožkou na jeho rukách. Možno by som mala zbehnúť na vécko, aby som si trochu vysušila vlasy a pozrela sa do zrkadla. Čo ak sa mi maskara otlačila na vrchné viečka a vyzerám ako klaun?

Lenže kým sa rozhýbem, všimne si ma čašníčka od baru a zvedavo si ma premeria. Jeden chalan od stola so záujmom zdvihne hlavu, aby pozrel, na čo čašníčka tam civie. To rozpúta reťazovú reakciu a všetci chalani sa začnú obracať. Premýšľam nad tým, či by bolo trápnejšie ujsť alebo zostať.

„Tonka," zakýva na mňa Mišov kamarát, keď ma spozná. „Tak predsa si nás prišla pozrieť?"

Zo všetkých síl sa snažím usmiať. Musí to vyzerať skôr ako kŕč.

„Tak trochu," horúčkovito sa snažím prísť s nejakou výhovorkou. „Vlastne som sa na chvíľku zastavila cestou na stanicu, aby som sa vysušila. Nerátala som s tým, že bude pršať."

Fajn, vyhrávam prvú cenu za najtrápnejšiu výhovorku.

„Ak ti nevadí naša spoločnosť, pokojne si prisadni," pozve ma a ochotne sa posunie, aby mi uvoľnil miesto.

Zložím si tašku a podídem k stolu. Všimne si, že na ňom majú rozloženú mapu Slovenska a čosi do nej značia fixkou.

„Plánujeme túru cez Malé Karpaty," vysvetlí mi Mišov kamarát, keď zbadá, kam pozerám. „Stany, gitary, kotlíkový guláš a tak. Je to tradícia, robíme to každý rok na konci júla už od gymnázia," urobí prstom kolečko, aby naznačil, že tým myslí chalanov okolo stola.

Trúfnem si mrknúť na tváre okolo mňa. Odrazu mi niektoré z nich pripadajú známe.

„Neučila tvoja mama náhodou matiku na gympli?" vyhŕknem pri pohľade na drobného blonďavého chalana s výraznými modrými očami.

„Odhalila si ma," zdvihne ruky nad hlavu a usmeje sa. „A strašne ma to mrzí."

„Čo ťa mrzí?" nechápem.

„Teba netýrala každú hodinu pri tabuli, aby si nakreslila rovnoramenný trojuholník? Mama je posadnutá geometriou. Ak áno, veľmi sa za to ospravedlňujem."

„Nie, nie, mňa učila Valášková. Tá je určite horšia ako tvoja mama."

Rozosmeje sa.

„Na to zabudni. Moja mama je cvok. Takmer všetci kamoši odmietali chodiť k nám domov, pretože hneď na chodbe ich preskúšala z variácií a permutácií."

Všetci okolo stola súhlasne mrmlú a prikyvujú.

„A vy ste tuším robili akciu na Deň učiteľov, však?" obrátim sa na dvoch chalanov oproti mne. Obliekli sa za Komenského a Štúra, chodili po škole a rozprávali študentské vtipy.

„Dobré tričko," povie z ničoho-nič Mišo, ktorý až doteraz mlčal.

Začervenám sa a podvedome si založím ruky na prsiach, keby mi náhodou presvitalo kvôli vlhkosti.

„Ani nie. Pred pár hodinami si ho jeden z chalanov pomýlil s reklamným tričkom od Hewlett-Packard."

Všetci sa zasmejú, ale zdá sa mi, že sa neposmievajú mne.

„To je debil, len pako si môže pomýliť Hewlett-Packard s reklamným tričkom princa Harryho," povie matematikárkin syn.

„Ty si pako, nevidíš, že to nie sú iniciálky princa Harryho, ale Haliny Pawlowskej?"

Rýchlo sa snažím spomenúť si, kto je Halina Pawlowská. Aha, jasné, spisovateľka.

„Chalani ste úplne mimo," zabubnuje Mišo po stole, „to tričko je najlepšie na svete, lebo je od H. P. Lovecrafta."

Mišo a jeho kamoš si tľapnú.

„Máš pravdu, H. P. Lovecraft je najlepší."

O Lovecraftovi som počula, písal hororové príbehy. Nikdy som od neho nič nečítala, ale teraz sa zaprisahávam, že si od neho musím niečo zohnať. Aj od Pawlowskej.

Cítim sa trochu ako Alenka v Ríši divov. Som mimo, ale je to príjemne mimo. Som medzi ľuďmi, ktorí sa nesmejú na tom, kto si hlasnejšie prdne, ale na slovných hračkách. Navyše inteligentných slovných hračkách o spisovateľoch, cool.

Už nie som taká nervózna, kŕč povoľuje, dokonca sa usmejem. Mišo sa díva priamo na mňa a úsmev opätuje.

„Tie žarty si nevšímaj," mávne rukou. Priloží si ukazovák na čelo a nakreslí na ňom blesk, ako mal Harry Potter. „Ako som povedal – je to vážne dobré tričko."

Do líc mi stúpne horúčava, žalúdok sa mi rozhojdá. Práve som sa ešte viac zamilovala.

Yvg