Musím už ísť

Kapitola 37. - Za dobrodružstvom

Druhá dnešná kapitola je na svete :-) Dobieham zameškané :-)

---

„Tonečka, si v poriadku?" položí mi mama ruku na čelo už aspoň päťdesiaty raz. Je sobota, od rána chodím ako v mrákotách, všetko mi padá z rúk. Do obchodu po rožky som priam bežala, či zas nepríde Mišo, ale dnes sa neukázal. Asi naozaj platí, že po mňa príde večer. Buď to bude najkrajší večer môjho života, alebo posledný, pretože ma naši zabijú, ak to zistia. „Si strašne bledá a nič si nezjedla," obáva sa mama. „Nemali by sme večer radšej zostať doma?" pozrie na Jara.

„Nie," takmer vykríknem a z ruky mi vypadne tanier, ktorý utieram po obede. Našťastie máme v kuchyni linoleum, takže sa nerozbije, len sa z neho odlúpne kúsok pozláteného emailu. Jaro na mňa namrzene pozrie. Znehodnotila som tanier po jeho babke. „Nie," zopakujem normálnym hlasom. „Nikdy nikam nechodíte, aj vy si zaslúžite trochu zábavy."

Jaro prikývne a vráti sa k čítaniu športovej rubriky novín. Vydýchnem si, hoci mama na mňa ešte stále utrápene pozerá. Musím vyvinúť nadľudské úsilie, aby som vydržala do večera. Sledujem mamu, ktorá sa oblieka na country bál. Vyťahuje zo skrine veci a vracia ich späť. Ona nie je veľmi typ na džínsy a kárované košele a čižmy so strapcami. Prehrabe sa až na spodok skrine, kde schováva oblečenie, ktoré nosí len zriedka. Napríklad letné šaty, ktoré mala len raz na Tillinej svadbe. Alebo bláznivé teplé pyžamo so sobom, ktoré sme jej s Tilly venovali na Vianoce pred niekoľkými rokmi. Vytiahne vešiak, na ktorom sú prevesené kostýmové nohavice a sako a prezrie si ich na svetle.

„Toto určite nie," krútim hlavou a beriem jej vešiak z rúk. Popri tom si všimnem, že pod sakom je aj vesta. „Možno džínsy a toto," navrhnem a už aj strhávam sako, aby som sa dostala k veste. Vidím však, že je akási veľká a vyzerá pánska.

„Zrejme Jarova, je tu omylom," pokrčím nosom.

Mama skloní hlavu a vezme si vestu. Bez slova ju zavesí späť na vešiak a prevesí cez ňu sako. Kým ju však vloží do skrine, nenápadne stisne látku medzi prstami a ovonia ju. Privrie oči a keď ich otvorí, v kútiku sa leskne drobučká slza. Vesta nie je Jarova, je otcova, dopne mi. Zdvihne sa vo mne vlna zlosti a odporu k otcovi. On si žije ako kráľ, chodí cvičiť, stará sa iba sám o seba, nemá s ničím starosti. Neodišiel kvôli inej žene, ani kvôli nezhodám s mamou, ale kvôli tomu, že chcel mať pokoj. Odrazu ma zaleje láska k mame. Ona s nami presedela celé noci a spievala mne a Tilly, keď sme ležali v horúčkach, aby ráno vstala a išla do práce. Ona to nevzdala. Hoci ju vnímam ako slabú, je omnoho silnejšia, než otec. Silno ju stisnem. Prekvapene na mňa pozrie.

„Užite si s Jarom večer," pobozkám ju na čelo a vytratím sa do vlastnej izby, aby som si nachystala oblečenie na rande s Mišom.

Keď mama s Jarom vyrazia, okamžite sa prezlečiem a netrpezlivo vykúkam z okna. Nepovedal, kedy príde, takže netuším, kedy ho mám čakať. Nervózne pochodujem po izbe, občas vyjdem do záhrady a vykúkam na cestu za plotom. Príde autobusom? Taxíkom? Pešo? Kam pôjdeme? Nie som rozhodný typ, ktorý by dokázal navrhnúť skvelé miesta, ale občas ma unavuje nevedomosť. Netuším, kedy a ako príde. Nemám poňatia, kam pôjdeme.

Po zotmení som už len uzlík nervov. Čo ak nepríde vôbec? Sklamane pozriem na moje najkrajšie šaty s červenými motýľmi a džínsovú bundu. V týchto som ho stretla po maturite. Dala som si námahu aj s česaním. Uvidí ma vôbec?

Na ulici sa ozve rachot, akoby sa nejakému autu pokazil výfuk. Bez očakávaní vyzriem von. Za bránou zastala motorka, chalan na nej si skladá prilbu. Neviem, či sa teším, alebo zlostím, že je to Mišo. Väčší hurhaj už nemohol narobiť?