Musím už ísť

Kapitola 19. - Nočný návštevník

Snažím sa natlačiť si do hlavy všetky okruhy, ktoré odporúča brožúrka prijatia na vysokú školu, lejem do seba tretiu kávu a snažím sa nemyslieť na to, čo bude, ak ma nevezmú. V záhrade sa rozšteká Rex. Vykuknem von oknom, ale je tma a ticho. Možno ho vyrušila nejaká mačka. Uvelebím sa naspäť v kresle, no pes sa znovu rozbrechá.

„Nemám pokoj ani v noci," namosúrene vstanem a otvorím okno dokorán. No jasné, nejaké decká sa určite vracajú z diskotéky. Taxík – vidím len jeho žltú značku rozsvietenú na streche - ich vykladá pri našej bráne a Rex sa môže zblázniť. Odhodím brožúrku a vybehnem von, kým zobudí našich. „Rex, sklapni, ty potvora chlpatá," poškrabkám ho pod bradou. Položí si svoju obrovskú hlavu na moje koleno a oblíže mi ruku. Už ste niekedy namočili ruku do vedra so slinami? Že nie? Tak Rexove oliznutie je podobný zážitok.

Čakám, kedy taxík odíde, aby som mohla zaliezť dnu. Lenže namiesto toho motor stíchne a svetlá zhasnú.

„Tonka?" ozve sa spoza brány pološeptom.

Skameniem. Rex natiahne uši a postaví sa. Otvára papuľu, aby upozornil na votrelca, ale zdvihnem ukazovák, aby mlčal. Poslúchne.

„Tonka? Si to ty?" zopakuje ten niekto za bránou. „Potme som si nebol istý, či je to tvoj dom."

Vyleziem na fúrik prevrátený hore dnom a nazriem ponad bránu. Nie som idiot, nebudem predsa otvárať hocikomu. V tme sa rysuje chlapčenská silueta.

„Braňo?" opýtam sa neveriacky.

„Hej, to som ja. Ehm... ahoj," zdvihne ruku na pozdrav.

Zoskočím dolu a otvorím bránu.

„Čo tu robíš?" Svitá mi. Braňo brigáduje ako taxikár. Natiahnem krk, aby som dovidela do auta. Rozbúcha sa mi srdce pri predstave, že by Mišo mohol byť v aute.

„Som tu sám," povie Braňo, akoby mi čítal myšlienky.

Snažím sa nevyzerať sklamane. Nie je to zas také ťažké, pretože som v šoku.

„Kde sa tu berieš o druhej nadránom?"

„Niekoho som viezol k vám do dediny, nuž som sa zastavil," ošíva sa.

„Ach..." neviem, čo na to povedať. „Pozvala by som ťa na kus reči, ale..." pokrčím plecami. Nevodím si domov ani kamošky, nieto ešte cudzích chalanov o druhej v noci.

„To je okej, len... nechceš ísť na chvíľu von? Porozprávali by sme sa."

„Teraz?"

„Prepáč, jasné, to je blbý nápad." Nevie, čo s rukami. Aj v slabom svetle rozoznám, že ho čosi trápi.

„Vieš čo," príde mi ho ľúto, „naši spia, ani si nevšimnú, ak na hodinku vypadnem. Môže byť?"

S úľavou vydýchne.

„Super."

Nechá taxík zaparkovaný pred domom a kúsok sa prejdeme. Na konci ulice bývala kedysi obecná studňa. Keď prišla mestská kanalizácia a vodovod, zrušili ju, a na jej miesto dali veľkú kamennú platňu, aby tam nikto nespadol. Zavediem ho tam. Kameň je vyhriaty od celodenného slnka, dá sa na ňom pohodlne sedieť alebo ležať. Posadím sa do tureckého sedu a kývnem Braňovi, aby urobil to isté.

„Deje sa niečo?" postrčím ho, keď sa nevie rozhýbať.

„Prepáč, ak som vyznel ako šovinistický pako, keď som ťa nepozval. Neurobil som to naschvál."