Musím už ísť

Kapitola 29. - Dobré nápady sú preceňované

Po dlhom čase sa mi podarilo napísať ďalšiu kapitolu, snáď poteší :-)

---

Policajné auto zastane v strede parku, siréna je ticho, ale majáčik bliká na modro a červeno. V mojej hlave to pulzuje rovnako. Uteč, kričí jedna časť mozgu. Zostaň a zisti, čo sa stane, prehovára ma druhá časť.

„Všetko je v poriadku, nemajú šancu vypátrať nás," upokojuje ma Mišo, keď vidí, ako prudko dýcham.

Prikývnem, hoci mi jeho uistenie veľmi nepomohlo. Nemám rada konflikty. Nie som ako on, nepotrebujem adrenalín a rešpektujem autority. Nie som zrodená pre chaos.

„Ak by sa niečo stalo, vezmem to na seba," hovorí potichu. Tak potichučky, že sa musím podvedome nakloniť, aby som zachytila jeho slová. Netuším, či to vyznelo ako súhlas alebo pozvanie, ale aj on nakloní tvár, akoby ma chcel pobozkať.

Zarazím sa a odtiahnem sa.

„Prepáč, len som ťa nepočula," vysvetľujem zahanbene.

Vôbec ho to nevyvedie z rovnováhy.

„Takže si ma nechcela pobozkať?"

„Uhm... nie."

„Nikdy?"

Som vďačná, že je tu tma, pretože do líc sa mi nahrnie červeň. Pohladí ma po líci hánkami prstov.

„Neodpovedala si mi."

„Som trochu zmätená," zahováram. „Všetko sa mi odrazu zdá hore nohami. Adrenalín mi asi nerobí dobre."

„A prekážalo by ti, keby som ťa pobozkal? V poslednom čase, keď na teba myslím, prepadne ma pocit, že ak nezistím, ako chutíš, zbláznim sa."

Šokuje ma svojou priamosťou. Nikdy by som si netrúfla povedať niekomu, že na neho myslím, alebo že ho túžim pobozkať. Lenže pre Miša platia celkom iné pravidlá, on môže všetko a vôbec pri tom nevyzerá hlúpo. Presne po tomto som túžila, tak prečo tu teraz stojím ako soľný stĺp a váham? Niečo so mnou nie je v poriadku. Možno je to touto situáciou. Ľudia by sa mali bozkávať v kine nad pukancami, nie na behu pred policajtami, nie? Lenže tu ide o Miša. Vlastne si ani nedokážem predstaviť, že by robil niečo také obyčajné, ako rande a trápne držanie sa za ruky pri uplakanom filme.

Cítim sa nesvoja, pretože rozhodnutie je na mne. Mišo je sklonený ku mne, ale nevyzerá, že by ma pobozkal, pokiaľ mu to nedovolím. Nie som zvyknutá byť tou, ktorá má posledné slovo.

„Neviem, či je to dobrý nápad," šepnem.

„Dobré nápady sú nudné," usmeje sa a skloní sa ešte o pár milimetrov.

„Lenže ja som taká, vieš? Nudná, obyčajná, nezaujímavá Tonka," poviem smutne a pravdivo.

Položí mi ruky na líca, skĺzne nimi po krku na plecia.

„Absolútne nič na tebe nie je nudné ani tuctové," obzerá si ma. „Od tvojho mena, cez tvoje oči a svetielkujúcu pokožku je na tebe všetko zaujímavé, zvláštne a iné. Rád by som ťa pobozkal, elfie dievča," brnkne mi prstom do špičky ucha.

Je toho na mňa priveľa. Jeho blízkosť, jeho túžba a dychtivé slová. Aspoň raz v živote nemusím byť nudnou Tonkou a môžem urobiť to, o čom celé roky snívam. Stúpnem si na špičky, pootvorím pery a pobozkám ho. Nie je žiadna predohra. Žiadne drobné nežné skúmavé bozky. Mišo ma pobozká, akoby sme sa poznali sto rokov a bozkávali sa každý deň. Ani jeden z nás necíti ostych z prvého rande. Je to, akoby sme sa stretli v minulom živote a v tomto iba pokračovali tam, kde sme prestali. Možno to nebol dobrý nápad, ale ak sú všetky zlé nápady takéto krásne, tak som ochotná robiť jednu chybu za druhou.