Musím už ísť

Kapitola 8. - Po daždi

Prestalo pršať a vzduch je vlhký a teplý. Cítiť, že začína leto. Prechádzame okolo parku, z ktorého počuť ladenie gitary a elektrických klávesov.

„Naozaj so mnou nemusíte ísť až na stanicu, mám to už len kúsok," poviem Mišovmu kamarátovi, keď míňame odbočku do parku. „Zbytočne si zachádzate."

„To vôbec nevadí, nikam sa neponáhľame," odmietne moje protesty. „Máme pred sebou celú noc."

Vzdychnem a zhlboka vdýchnem vzduch voňajúci mokrou trávou. Čo by som len dala za to, aby som ja mala pred sebou celú noc vonku, s kamarátmi, pri hudbe. Nemusela sa stresovať, či stihnem posledný autobus.

„Kto vlastne hrá?" opýtam sa.

Povie mi názov kapely, ktorú vôbec nepoznám.

Z autobusovej stanice vidno staré sídlisko hneď za parkom. Najvyššie poschodia sa týčia nad vrcholkami stromov. V niektorých bytoch sa svieti. Automaticky odrátam tretie okno zľava na druhom poschodí zvrchu. Žlté svetlo je občas prerušené tmavou siluetou, keď cudzia postava zacloní žiarovku. Zacnie sa mi za otcom. Už tam nebýva, po rozvode sa presťahoval do malej garsónky na opačnom konci mesta, ale aj tak si nemôžem pomôcť, a vždy, keď prechádzam okolo našej bývalej bytovky, spomeniem si na neho.

Na rohu ulice je malá večierka. Chalani spomalia. Bez veľkých rečí sa v minúte vyzbierajú po pár centoch a ten dlhovlasý vbehne dnu. O minútu je späť s dvomi plastovými fľašami. V jednej je lacné víno, v druhej nejaká malinovka.

Odskrutkuje uzáver, odpije si a nechá obidve fľaše kolovať.

„Nie je to práve archívne Chardonnay, dokonca ani nie je vychladené na dvadsaťjeden stupňov, ale sme študenti, šetríme, kde sa dá," ponúkne mi Mišov kamarát alkohol.

Zaváham, ale vezmem si ho. Nechcem, aby to vyzeralo, že pohŕdam lacným vínom – Boh vie, že Jaro pije len najlacnejšie pivo a v našej chladničke by sa našli len veci s nálepkou „Akcia" alebo „Tovar pred dátumom spotreby" – skôr ma odrádza myšlienka opíjať sa na ulici. Mišo stojí vedľa mňa a trpezlivo čaká. Napadne mi, že keď si odpijem, o sekundu sa jeho ústa dotknú hrdla fľaše tam, kde boli moje pery. Mohlo by to byť ako bozk. Diaľkový bozk. Vzdialený v priestore, aj v čase, ale predsa. Okamžite si glgnem. Neriešim, že technicky som práve pobozkala aj jeho kamarátov.

Očakávam kyslosť na jazyku, ale prekvapí ma, že víno je sladké a príjemne šumivé. Chutí ako detské šampanské, ktoré som pila na oslave desiatych narodenín svojej sesternice. Podám fľašu Mišovi. Na okamih sa jeho palec dotkne môjho malíčka, keď si ju odo mňa vezme. Preletí mnou záchvev radosti. Ach, Bože, Tonka, spamätaj sa! Karhám sa v duchu. Naozaj sa správam ako šialená trinástka na koncerte Justina Biebera. Už mi chýba len to, aby som do neho hodila plyšového medvedíka.

Odkašlem si.

„Prepáčte, ale naozaj už musím ísť. O chvíľu mi ide autobus." Už ho vidím, stojí zaparkovaný pri zastávke.

Chalani sa pohnú.

„Nemusíte ísť až k autobusu," protestujem. Bojím sa totiž, aby ma nevidel niekto z dediny. Nechcem, aby žalovali mame, že sa ťahám po nociach s bandou cudzích chalanov. Navyše s fľašou vína.

„To je v poriadku," uisťujú ma a kráčajú so mnou. Na jednej strane ma to neuveriteľne teší, na druhej mi skrúca žalúdok od nervozity. Skenujem hlúčik ľudí na zastávke, či nezbadám niekoho známeho, kto by všetko vyzvonil mame. Našťastie tu stoja len decká, ktoré musia domov rovnako, ako ja.

Fľaša sa opäť dostane ku mne. Tentoraz si bez váhania odpijem. Zopár deciek na mňa s údivom pozrie, tí, ktorých poznám z videnia, kývnu hlavou na pozdrav.

Začneme sa trúsiť do autobusu. Z parku sem dolieha hudba, koncert už začal. Melódia je chytľavá, nie som sama, kto podupkáva nohou.

„Maj sa pekne, Tonka," zavolá Mišov kamarát, keď vystúpim na schodík autobusu.

„Nazdar, Tonka," kričia na mňa ostatní chalani.

Počujem ich, ale dívam sa iba na Miša, ktorý nehovorí nič. Stojí s jednou rukou vo vrecku, druhú zdvihne na pozdrav. Jeho gesto opätujem. Zdvihnem otvorenú dlaň a nepatrne mávnem. Potom sa dvere zatvoria. Sledujem ich cez sklo, keď kráčam uličkou, aby som si našla voľné miesto. Zvalím sa na prázdne sedadlo pri okne. Už ma nesledujú. Začali tancovať. Priamo na zastávke. Poskakujú na mieste každý sám, alebo tancujú spolu, podávajú si fľašu, smejú sa a mávajú rukami v rytme, ktorý už kvôli zatvoreným oknám už nepočujem.