Musím už ísť

Kapitola 24. - Svetielkuješ

Keď dobehneme k brehu, ostatní už sú vo vode. Na tráve sa váľajú rôzne kusy chlapčenského oblečenia.

„Na čo čakáte?" zakričí na nás Mišo.

„Uhm, asi by si mal ísť prvý," ponúknem Braňa. Nechcem sa pred ním vyzliekať do bielizne.

„Okej, ale mohla by si sa, prosím, otočiť?"

„Jasné, sorry." Opäť sa cítim hlúpo, že som sa votrela na ich chlapčenskú oslavu. Možno mal predsa len pravdu, keď hovoril, že pre dievčatá to nemusí byť najvhodnejšie.

Obrátim sa k nemu chrbtom a snažím sa pozerať smerom k lesu, kým za sebou počujem šuchot vyzliekaného trička a zvuk rozopínajúceho sa zipsu. O minútu zašpliecha voda a Braňo na mňa zakričí: „Už môžeš!"

Bleskurýchle si pretiahnem tričko cez hlavu, zhodím kraťasy a vbehnem do priehrady. Hanbím sa. Napoly očakávam, že chalani budú pískať, alebo si ma aspoň obzerať, či doberať, ale nikto mi nevenuje pozornosť. Na jednej strane som rada, na druhej sa musím pýtať sama seba, či som až taká škaredá, že si nikto z nich nevšimne polonahé dievča. Vlastne nie, nezáleží mi na nikom, okrem Miša, ktorý ma ignoruje. Šliapem vodu, robím lenivé tempá, nechám sa unášať na hladine a kútikom oka ho pozorujem. S chalanmi sa potápa, súťažia, kto z nich vydrží dlhšie pod hladinou. Mišo je na rade. Nadýchne sa a zmizne mi z očí. V duchu rátam a držím mu palce, aby vyhral. Pri tridsiatich sa usmejem, pretože vydržal najdlhšie.

„Môžeš sa vynoriť, ty pako, si najlepší!" smejú sa chalani, ale Mišo zostáva dolu.

Narátam do štyridsať.

„Predvádza sa – ako vždy," frflú chalani.

Pri päťdesiatich ich to prestane baviť a odplávajú. Na hladine sa objavujú malé bublinky, znamená to, že Mišo stále dýcha. Musí mať vytrénované pľúca. Pri šesťdesiatich znervózniem. Možno sa mu pod hladinou zachytila noha do rias a nemôže vyplávať na povrch. Spanikárim. Naberiem vzduch do pľúc a ponorím sa. Nenávidím ponáranie, neznášam, keď ma obklopí hustá masa vody, zaleje mi uši, neznášam, že nepočujem, ale v tomto momente na to nemyslím. Myslím len na to, aby sa Mišovi nič zlé nestalo. Otvorím oči a v mútnej vode sa snažím rozoznať, čo je okolo mňa.

Najprv nevidím nič, len hnedý závoj. Oči si postupne zvykajú na iné prostredie. Niekoľko metrov odo ma sa črtá bledá postava. Kopnem nohami a okamžite som pri ňom. Nie som dobrá plavkyňa, ani dlho nevydržím bez dychu. Ak sa o niečo zachytil, nedokážem ho sama vytiahnuť. Ako dlho tu ešte vydrží?

Lenže nevidím žiadne riasy, ani chaluhy, nič, čo by ho držalo pod hladinou. Tmavé vlasy mu poletujú okolo hlavy ako koruna, oči má privreté, v tvári takmer šťastný výraz. Položím mu ruku na hruď, aby som ho upozornila, že som tu. Otvorí oči, z nosa a úst mu vyletí šnúra drobných bubliniek. Na moment sa zasekneme v čase a priestore. Nadnáša nás voda, moje strieborné vlasy sa splietajú s jeho tmavými. Díva sa mi do očí. Rada by som tu zostala dlhšie, počkala, či niečo urobí, nejako zareaguje, ale začínajú má páliť pľúca, potrebujem vzduch. Opäť kopnem nohami a vyletím nad hladinu. Lapám po dychu a obzerám sa, čakám Miša. Trvá ešte pár sekúnd, kým sa vynorí.

„Prepáč, nechcela som ti pokaziť rekord, alebo niečo," ospravedlním sa okamžite.

„Netráp sa, nesnažil som sa trhnúť rekord," usmeje sa. „Vedel som, že prídeš, čakal som na teba."

Mlčím, čakám, že príde nejaké vysvetlenie. Čo to znamená? Šliapeme vodu pár centimetrov od seba. Vidím, ako mu kvapky stekajú po nose, ako sa mu zachytávajú na perách. Je na dosah ruky, celkom nahý. Pri tej predstave mi na pokožke naskáču zimomriavky.

Aj on si obzerá mňa, ale nie zamilovane, ani chlipne. Iba zadumane kĺže pohľadom po mojej tvári a ramenách.

„Máš takú bledú pokožku, že pri mesiaci takmer svetielkuješ, vieš to?"

Zarazím sa.

„A to je dobré, alebo zlé?" U neho človek nikdy nevie.

„Najlepšie. Keby som sa stratil, podľa tvojho svetla by som vždy vedel, kam mám ísť."

Skôr, než sa ho ešte niečo stihnem opýtať, odrazí sa a niekoľkými mohutnými tempami odpláva.

---

Mrzí ma, že som celý týždeň nepridávala, ale v práci by sa zle vysvetľovalo, že potrebujem viac času na svoje koníčky :-) Ale už som späť, dve časti za dva dni, snáď mi tento trend zase chvíľu vydrží :-) 

Ale dnes mám aj jednu prosbu navyše.

Väčšina z vás prelúskala viacero mojich príbehov tu na wattpade, podaktoré  aj v tej papierovej forme. Vraciate sa, čo ma nesmierne teší a vážim si to. Preto by som vám rada oznámila, že som bola nominovaná na celkom prestížnu cenu Panta Rhei Awards za mládežnícku knihu roka za Dievča iného chlapca. Je to obrovská vec, teda aspoň pre mňa, byť nominovaná spolu s Miroslavou Varáčkovou alebo Zuzanou Štelbaskou. Ibaže viac už urobiť nemôžem, pretože o víťazovi rozhodne hlasovanie. Preto sa obraciam na vás, lebo vlastne vy ste moje čitateľky :-) Ak sa vám páčia moje knihy, ak vás baví čítať moje príbehy na wattpade, prosím, obetujte ešte tridsať sekúnd svojho času (viac to nezaberie, testovala som to :-D) a zahlasujte tu http://www.awards.sk/#Slovensky-mladeznicka-kniha. Stačí len kliknúť na knihu, napísať mail a potom sa prihlásiť do mailovej schránky a potvrdiť nomináciu jedným kliknutím.

Nezáleží na tom, či vyhrám alebo nie, písať pre vás budem stále, ale rozhodne by to pre mňa znamenalo STRAŠNE VEĽA :-) Ďakujem :-)