Musím už ísť

Kapitola 46. - Stred konca II.

Nemôžem spať. Kontrolujem mobil, či mi nepísal Braňo, ale neozýva sa. Nemôžem mu napísať, pretože som si to všetko zavinila sama. Klamala som mame, klamala som svojim kamarátom. A kvôli čomu? Kvôli chalanovi, pre ktorého nikdy nebudem na prvom mieste. Ľutujem, že som na tento hlúpy výlet vôbec išla.

Čakám a čakám, no Miša nikde. Hnevá sa na mňa? Zostal spať radšej niekde na terase? Vyjdem z ateliéru a bosými nohami potichu preťapkám cez byt. Na terase sa stále svieti, no nepočujem rozhovor. Podídem bližšie. Radek aj Mišo zaspali v pohodlných ratanových kreslách. Na stolíku zbadám čosi čudné. Akoby ho niekto poprášil cukrom. Videla som dosť filmov na to, aby som pochopila, že tí dvaja zrejme šnupali nejakú drogu. Radek ako umelec niečo ponúkol Mišovi, ktorý nikdy neodmietne nič nové. Neveriacky prechádzam pohľadom zo spiaceho Miša na biely prášok, potom na Radka a zase späť. Mozog to nechce pochopiť. Ako sa to celé mohlo takto zvrtnúť?

Skoro ráno, ešte predtým, než sa Mišo a Radek zobudia, pobalím si ruksak a vyjdem von. Nemôžem tu zostať ani minútu, nemôžem sa na Miša ani pozrieť. Chalani mali pravdu, keď si dali sľub, že si so mnou nikto z nich nezačne, lebo to zničí partiu. Už nikdy nič nebude ako predtým.

Nájdem prvý McDonald's a objednám si kávu. Pozerám, ako sa zapaľujú prvé zore na oblohe, oči ma svrbia od únavy a potláčaného plaču. Môj plán je počkať do poludnia, stretnúť sa s chalanmi pod Orlojom a potom sa uvidí, čo ďalej. Možno sa Mišo konečne spamätá a ospravedlní. Ak nie... tak neviem. Po prebdenej noci mi to nemyslí.

Predpoludnie strávim chodením po pamiatkach, sledujem Vltavu z Karlovho mosta, prejdem sa v Zlatej uličke. Nič z toho ma neteší. Mišo mi Prahu navždy zhnusil. Pri slove Praha sa mi vždy bude v mysli vybavovať biely prášok na stole a Mišovo bezvládne zdrogované telo.

Už o jedenástej sedím na schodíkoch pri Orloji s kolenami pritiahnutými až k brade. Neustále kontrolujem mobil, no Mišo nemá ani toľko slušnosti, aby mi napísal alebo zavolal. Napadne mi, či to s Radkom neprehnali. Možno som ho mala skontrolovať, či dýcha. Stúpne vo mne panika. Čo ak som urobila chybu?

Chystám sa odložiť hrdosť a zavolať mu, aby som zistila, či žije, keď sa pri Orloji zjaví Braňo.

„Ahoj," usmeje sa šťastne. Zhodí batoh z pliec, aby si mohol prisadnúť. „Heňo si išiel ešte kúpiť..." Nedopovie, pretože si všimne môj výraz. „Stalo sa niečo?" čupne si predo mňa, aby mi videl do očí.

„Ja... neviem celkom." Je toho na mňa priveľa. Potrebujem niekoho, kto by stál pri mne a bol tu pre mňa a vyriešil za mňa tento chaos. Rozplačem sa. Braňo si kľakne a nežne mi chytí ruky do dlaní.

„Mišo?" spýta sa súcitne.

Prikývnem.

„Čo vyviedol?"

Poviem mu úplne všetko. Braňove oči sa najprv zúžia od hnevu, potom rozšíria od údivu.

„A ani neviem, či vôbec dýchal, keď som odchádzala," vzlykám. „Je to celé moja vina."

„Nie je," utešuje ma Braňo.

„Je. Navyše sa hnevám na seba, že mi na ňom stále záleží, hoci teraz už iste viem, že ma neľúbi. On má rád iba seba."

Braňo na mňa pozrie nekonečne smutne.

„Ty si to vedel, však?" opýtam sa ho. „Vedel si, aký je Mišo. Vedel si, že mi ublíži, však? Prečo si mi to nepovedal? Prečo si ma nevaroval?"

Braňo skloní hlavu.

„Tonka, naznačil som ti to vtedy v Karpatoch. Že Mišo je ako slnko. Príliš ďaleko od neho zamrzneš, príliš blízko zhoríš. Mala si si držať odstup."

„Mohol si to povedať na rovinu, nie v hádankách," vyčítam mu.

„Keby som ti to bol povedal rovno, dala by si od neho ruky preč?" opýta sa Braňo priamo. Zaskočí ma.

„Asi nie," priznám úprimne.

„Tak vidíš. Každý sa učíme na vlastných chybách. Keby som ťa bol varoval, aby si si s ním nezačínala, iba by som vyzeral ako žiarlivý blázon."

„Prečo by si vyzeral ako žiarlivec?" opýtam sa, no Braňo nedostane šancu odpovedať, pretože za jeho chrbtom sa s úderom dvanástej zjaví Mišo.