Musím už ísť

Kapitola 27. - Boh zrodený z chaosu

Leto ubieha veľmi rýchlo. Iní ľudia sa zrejme rozčuľujú, ale mne to vyhovuje. Čím skôr pôjdem do školy, tým menej času budem tráviť doma.

„Tešíš sa do Brna?" opýtam sa Petry. Dohodli sme si rande v meste. Jedno z posledných, pretože koncom augusta odchádza na dovolenku a potom sa sťahuje na internát do Čiech.

„Vieš, že ani veľmi nie?" rozhrnie špičkou tenisky drobné kamienky pod lavičkou.

„Ako to? Vždy to bol predsa tvoj sen!"

„Ale teraz sa mi akosi nechce," vzdychne.

Posledné týždne som trávila z veľkej časti s chalanmi, na Petru som akosi pozabudla. Ani ona sa mi však neozývala, takže som to neriešila. Myslela som, že má veľa práce s chystaním sa. Skúmavo sa na ňu zahľadím.

„Ty niekoho máš?" uškrniem sa.

Ani sa nesnaží zatajiť to.

„Mám," prizná sa.

„Kto je to?" horím nedočkavosťou. Určite niekto superinteligentný a úžasný, pretože Petra by sa neuspokojila s nikým horším ako je ona.

„Nebudeš sa smiať?" opýta sa.

„Prisahám."

„Igor."

„Igor Benko?" vyprsknem.

„Sľúbila si!" zamračí sa na mňa.

„Prepáč, ale... Igor? Veď si ho vôbec nechcela, keď sa ti ponúkal."

„Ale on je zlatý. Každý deň za mnou jazdil na motorke až domov. Prechádzali sme sa. Veľa sme sa rozprávali."

„Preto si sa mi neozývala?"

„Aj preto. Ale veď aj ty si bola zaneprázdnená, stále si lietala po nejakých akciách so svojou novou partiou."

Sedíme na lavičke, nastavujeme tvár zapadajúcemu slnku.

„Nedokážem si predstaviť, že tu nebudeš," vzdychnem. „S kým sa budem takto rozprávať, keď odídeš?"

„Ale veď teraz už máš aj iných kamošov."

„No áno, ale to sú chalani. S kým ich budem ohovárať?"

Zasmejeme sa. Zapadajúce slnko nám svieti do očí.

„Mala by som ísť, večer príde Igor," postaví sa Petra.

„Jasné. Tiež by som mala ísť na autobus," neochotne vstanem.

Namiesto trasy cez mesto si vyberieme park, v ktorom sa pomaly zošerieva. Oproti nám kráčajú zaľúbené páry, skejteri sa valia na doskách a dievčatá klopkajú na vysokých podpätkoch do centra. Jedna strana parku je lemovaná vysokým kopcom, ktorý vedie k hradbám. Celkom hore zbadám skupinu sprejerov. Majú prehodené kapucne cez hlavy a čosi čmárajú na mestské múry. Jeden z nich je ku mne obrátený z profilu. Spod kapucne mu trčí tmavá ofina. Sprejeri dokončia graffiti a začnú blýskať mobilmi, aby si odfotili svoje dielo. Tvár toho tmavovlasého sprejera sa mi objavuje s každým bleskom ako pri stroboskope na diskotéke. Blik, blik, blik. Jeho nos, oči, brada. Je to Mišo. V čiernej mikine, rozkročený, s rukami založenými na prsiach, zachmúrený v tvári. Erebos. Boh zrodený z chaosu.