Musím už ísť

Kapitola 54. - Byť dobrým kamarátom

Braňo sa so mnou viac nebaví. Vystúpi pred ich činžiakom a tresne dverami. Jaro ma odvezie k Mišovi a pomôže mi ho uložiť do postele.

„Ostanem tu s tebou," povie pevne.

„To nemusíš, o chvíľu prídu jeho kamaráti."

„Veď práve," zahuhle Jaro. „Aspoň ťa potom odveziem domov."

Nájde kuchyňu a posadí sa k stolu. Ja pristavím k posteli odpadkový kôš, keby Mišo vracal. Vyzlečiem mu smradľavú mikinu a vlhkým uterákom ho aspoň trochu utriem. Nevníma ma, je ako handrová bábika. Ešte som nevidela človeka v takomto stave. Je mi fuk, čo si myslí Braňo, jeho rodičia sa o tomto musia dozvedieť a nájsť pre neho pomoc.

Po polnoci dorazia Kamil, Olino a Heňo. Neobratne sa pozdravíme, stále je to medzi nami neisté, no nie je čas na výčitky a urazené egá. Poviem im všetko, čo viem a kladiem im na srdce, že tu musia ostať, kým neprídu jeho rodičia. Ak by sa Mišo medzitým prebral a snažil sa ich presvedčiť, aby mlčali, nemajú ho poslúchnuť. Je načase urobiť rázny krok.

Doma mame poviem všetko. Síce iba okresanú verziu o tom, ako Mišo chodil k nám na gympel a potom na vysokú, ako sme sa spoznali a že som do neho blázon a chcem mu pomôcť. Vynechám Prahu a nočný útek z domu, aby som ju celkom nevystrašila. Aj tak mi však zo srdca odpadne veľká ťarcha. Nenadáva mi, iba prikyvuje, hoci je jasné, že sa na mňa trochu hnevá. Aj Jaro vyzerá, že by ma najradšej roztrhol ako žabu, ale čo na tom? Hlavné je, že ma podržal, keď bolo treba. Slová sú len slová, prehrmia, ale činy zostanú.

Braňo mi neodpovedá na smsky. Zrejme je zo všetkých nahnevaný najviac. Olino a Kamil ma ignorujú tiež, len Heňo sa nado mnou zľutuje a napíše mi, že všetko vyklopili Mišovým rodičom a strhlo sa tornádo. Z tohto sa už Mišo nevykecá. Cítim sa ešte o trochu ľahšia. Nemôžem napraviť svoje chyby, no môžem spraviť všetko pre to, aby som nerobila ďalšie.

Už sa neobťažujem Braňovi písať. Cez prestávky oblieham učebne, v ktorých má prednášky. Potrebujem s ním hovoriť. Hneď v pondelok doobeda sa mi ho podarí vystopovať.

„Neodpovedáš mi na správy," chmatnem ho za lakeť, keď sa mi snaží vyhnúť na chodbe.

„Pretože si ako Mišo, robíš si len to, čo chceš a tak, ako ti to vyhovuje," štekne na mňa.

„To nie je pravda," bránim sa.

„Prečo si to na Miša povedala? Jeho fotrovci hneď zalarmovali psychiatra a Mišo bude musieť ísť na odvykačku."

„Veď to je len dobre, nie?"

„Nie je! Musí prerušiť semester. On by to bol zvládol. Možno si mu tým pokazila celý život!"

„Figu som mu pokazila. Aj tak ho škola nebavila. Načo mu je všetko, čo má, ak ho to robí nešťastným? Kašľať na školu, hlavne, nech je zdravý a nech konečne príde na to, čo chce."

Braňo si bezmocne prehrabne vlasy. Vyprcháva z neho zlosť.

„Braňo," pristúpim k nemu bližšie. Neuhne. Aj to je dobré znamenie. „Viem, že aj ty sa bojíš, že o neho prídeš, že ťa už Mišo nebude potrebovať, no pre neho je to lepšie. Sám musím vidieť, že nie je v poriadku a trápi sa."

Braňo nešťastne prikývne.

„Vyrástli sme spolu. Nechcel som vidieť, že ide dolu vodou," zvesí hlavu.

„Ja viem. Tiež si ho nechcem predstavovať v liečebni, ale ak mu to má pomôcť, tak potom je to správne."

„Si lepšia kamarátka ako som mu bol ja," pošúcha si zátylok.

„Nie som. Len mám možno trochu väčší odstup. Keď som videla, ako vychádza od toho dievčaťa na internáte, akoby som ho videla inými očami."

Braňo si hryzne do pery.

„Tonka, ja..." zhlboka sa nadýchne. „Mala by si vedieť, že s ňou nespal."

„Nemusíš ho brániť," poviem takmer nežne.

„Nebránim ho, hovorím len pravdu. Bral od nej drogy, nikdy s ňou nič nemal."

Nakloním hlavu.

„Prečo mi to hovoríš? Nemal by si si mi skôr tvrdiť, že s ňou spal?"

„Nie, pretože ja taký nie som. Neklamem. Viem, že my dvaja by sme nikdy nemohli chodiť spolu. Mám ťa rád. Možno ešte radšej ako rád, ale nemohol by som chodiť s dievčaťom po Mišovi. A preto, že Mišo je môj kamarát a nemôže sa brániť sám, musím to povedať za neho. Nič s ňou nemal."

„Si skvelý človek," odvážim sa ho objať. Váhavo ma objíme späť.