Musím už ísť

Kapitola 13. - Pravdu alebo odvahu?

Dnes sa mi podarili dve kapitoly, takže tu je tá druhá :-) Tonkin večer s chalanmi sa ešte len rozbieha :-)

---

„Kam vlastne ideme?" vyzvedám.

„Predsa na obed," blažene sa usmeje Mišo. „Máš rada pizzu?"

„Mám, ale..." nedodám, že som si nezobrala dosť peňazí.

Musím-sa-ho-opýtať-na-meno si všimne moje rozpaky.

„Tonka, dnes pozývame, jasné? S ničím si nerob starosti."

„Ale vravel si, že je pred výplatou," zachmúrim sa.

„Dnes nebudeme potrebovať peniaze," zavrtí hlavou tajomne.

Zrejme sa tvárim vydesene, lebo Mišo zastane a postaví sa mi tvárou v tvár.

„Neboj, nemáme v pláne kradnúť, ani ťa predať za pár šupov," usmeje sa. Bože, takto zblízka je ešte krajší. Opálenejší ako minulý týždeň. Jeho tvár vyzerá ako z obálky časopisu. A čím viac si prehrabáva vlasy, až mu stoja na všetky strany, tým je roztomilejší. „Poskytla si prvú koláčovú pomoc, teraz ťa pozývame my."

„Okej," poškriabem sa na hlave, pretože to je síce okej, ale aj tak tomu nerozumiem.

Prejdeme cez celé mesto do pizzérie, ktorá praská vo švíkoch.

„Obávam sa, že všetko je obsadené," vrtím sa a hľadám miesto.

„Ale my nie sme obyčajní zákazníci," povie Musím-sa-ho-opýtať-na-meno. Nenápadne sa poobzerá, potom ma schmatne za pravú ruku, kým Mišo ma potisne zozadu za rameno, a zbehneme dolu schodmi to miestnosti, kde musí byť aspoň tritisíc stupňov.

Sme v kuchyni, kde sú dve pece na pizzu, pobehuje tu mladý kuchár v bielej rovnošate a každú chvíľu čosi pomieša na panviciach.

„Čau, Dodo, ako to ide?" privíta sa s ním Mišo.

Kuchár Dodo si utrie mokré čelo.

„Nanič, nevidíš? Dnes sa sem dovalilo aspoň pol mesta. Mám zhon."

„Takže nám neurobíš pizzu?"

Vystrčí na Miša prostredník a hodí mu zásteru.

„Sprav si sám, veď vieš ako."

Mišo si prehodí zásteru cez nohavice, vykasá si rukávy na košeli a postaví sa k pultu, na ktorom sú guľaté hrudky cesta. Rýchlo jednu roztlačí dlaňou a natiahne na veľkosť pizze.

„S čím to bude, madam?" pozrie na mňa.

„Neboj, vie, čo robí," drgne do mňa Musím-sa-ho-opýtať-na-meno. „Brigáduje tu, keď práve nemá skúšky."

„Aha," uľaví sa mi, že toto bizarné divadlo má vysvetlenie.

Poprosím si šunku a syr, Musím-sa-ho-opýtať-na-meno si dá s klobásou a Mišo si navŕši na cesto takú kopu vecí, že netuším, ako sa to upečie.

„Platia mizerne, tak sa sem chodíme aspoň zadarmo najesť," pokrčí plecami, keď strká cesto do pece.

Dodo len prikývne a gestom naznačí zazipsované ústa.

„Nikomu ani muk," upozorní ma, „inak všetci prídeme o flek."

Keď je pizza hotová, Mišo nás zoberie ešte hlbšie, dolu schodmi do pivnice, kde je príjemne chladno. Zažne malé svetielko visiace zo stropu a zbadám, že je to vínna pivnica.