Musím už ísť

Kapitola 42.

„Naozaj musíš ísť domov?" opýta sa Mišo, keď sa lúčime.

„Bohužiaľ," smutne prikývnem. O chvíľu mi ide posledný autobus.

„Nemohla by si ešte chvíľu zostať? Vymyslíme, ako sa dostaneš domov. Zavolaj mame, že ťa Petra prehovorila. Čo tu budem robiť bez teba?"

Zvažujem to, no hoci je to lákavé, nepripadá mi to ako dobrý nápad. Toľko som už mame klamala.

„Prepáč, ale dnes to nepôjde."

Roztúžený pohľad v Mišových očiach sa zmení. Akoby sa za niekoľko žmurknutí vzdialil o pár kilometrov a díval sa na mňa z diaľky.

„Kedy ťa zase uvidím?" pohladí ma hánkami po líci. Aj jeho hlas začína znieť ako z diaľky.

„Predsa v pondelok," zasmejem sa. „Začína semester, stretneme sa na slávnostnom otvorení."

Mišo iba mykne plecom.

„Je to hrozná nuda, neviem, či sa mi tam chce ísť."

Prekvapene sa odtiahnem.

„Aha, okej, nuž..." neviem, čo mám na to povedať. Pred chvíľou sa opýtal, kedy ma uvidí, a odrazu mu to nepripadá zaujímavé? Všimne si moje rozpaky.

„Prepáč, tak som to nemyslel," odhrnie mi vlasy a pobozká ma na krk. „Len som dúfal, že ťa uvidím niekde inde, než v škole. Potrebujem ťa. Bez teba nič nedáva zmysel. Okrem toho, budú tam všetci. Rád by som ťa mal iba pre seba."

Obmäkčí ma. Oviniem mu ruky okolo pása a položím si hlavu na jeho hruď.

„Niečo vymyslíme," sľúbim mu. Cítim jeho ruky blúdiť po mojom chrbte. Ukazovákom mu prejdem po strnisku na čeľusti.

„Tonka," vyruší nás Peťa ospravedlňujúco, „mali by sme vyraziť."

Neochotne sa obrátim.

„Už idem."

Mišo ma ešte posledný raz pevne pritiahne k sebe a pobozká.

„Až do pondelka budem o tebe snívať," povie mi. „Stretneme sa ráno pred aulou." Zakýva Petre, chvíľu sa za nami díva, ako vychádzame z podniku. Keď kráčame okolo plota letnej záhrady, snažím sa nakúkať cez diery v latkovom plote, či ho ešte neuvidím. A uvidím. Sedí na tráve so svojim kamošom s dredmi a poťahuje z vodnej fajky.

---

Konečne mi skončilo domáce väzenie, pretože je oficiálny začiatok zimného semestra. Mám späť mobil aj počítač a môžem slobodne odísť z domu.

„Máš všetko?" starostí sa mama. „Desiatu, preukážku na autobus, zošity."

„Mami, myslím, že zošity dnes nebudem potrebovať," upokojujem ju s úsmevom. „Veď máme iba oficiálne otvorenie."

„No tak dobre," nervózne si žmolí ruky. „Kedy asi prídeš?"

„To naozaj neviem," odpoviem popravde. „Nikdy som nebola na univerzite, netuším, ako dlho to môže trvať."

„Zavolaj mi, dobre?"

„Sľubujem," pobozkám ju na líce a vybehnem z domu.

Celou cestou sa teším, že konečne uvidím Miša a Braňa a chalanov, budem vysokoškoláčka, celý môj život naberie iný smer. Pred aulou ma však radostné opojenie začne opúšťať. Postáva tu akosi veľa deciek, všetci vyzerajú staršie a sebavedomejšie ako ja. Dievčatá majú zaujímavé oblečenie a účesy. Placho si zastrčím prameň vlasov za ucho a uhladím čiernu sukňu. S ľútosťou si spomeniem na šaty, ktoré mi roztrhol Rex. Postavím sa na špičky a snažím sa v dave zahliadnuť niekoho známeho. O minútu začína otvorenie a po Mišovi ani stopy. Kde, dokelu, trčí?

O ôsmej sa všetci začnú tlačiť do sály. Zdá sa, že každý je tu s niekým, každý sa má s kým rozprávať, iba ja som sama ako prst. Vojdem dnu medzi poslednými. Mám pocit, že každý si ma obzerá a smeje sa mi za chrbtom, keď sa nešťastne obzerám po veľkej aule a hľadám voľné miesto v auditóriu. Všetky sedadlá sú obsadené. Cúvnem o pár krokov a postavím sa do rohu k zopár omeškancom, ktorí prišli neskoro a nenašli miesto. Tak mi treba, mala som si sadnúť a nečakať na Miša. Vždy mám kvôli nemu nejaký problém, pomyslím si po prvý raz namosúrene.

Na pódium vyjde rektor a začne rečniť. Vyzerá to na dlho a v nepohodlných topánkach ma čoskoro začnú bolieť nohy. Tak rada by som sedela v jednom z čalúnených sedadiel! Oproti mne sa potichu otvoria hlavné dvere a dnu sa prestrčí najprv tmavovlasá a potom plavá hlava. Mišo a Braňo! Srdce mi poskočí, hoci kdesi v žalúdku ma pichne. Mišo sa kvôli mne ani len neobťažovať privstať si, hoci tvrdil, že sa ma nemôže dočkať. Obaja zastanú v uličke a obzerajú sa po sále. Čosi si šepkajú s hlavami zrazenými dohromady. Konečne Braňov pohľad zablúdi do kúta a tvár sa mu rozžiari. Ukáže prstom smerom ku mne a Mišo si ma všimne. Nezdvihne ruku na pozdrav, namiesto toho rovno zamieria ku mne. Neviem, či mu mám vynadať, že ma nechal čakať alebo sa len tešiť, že vôbec prišiel.

Musím si pripomínať, aby som sa mu nehodila okolo krku, keďže o nás dvoch nikto nemá vedieť.

„Ahoj," objíme ma Braňo. Mišo mi len kývne hlavou a žmurkne na mňa tajnostkársky. „Ideme neskoro, mal som nočnú službu s taxíkom a zaspal som," ospravedlní sa Braňo. „Mišo ma čakal."

Nehnevám sa na Braňa, ale zamrzí ma, že Mišo mu dal prednosť predo mnou. Určite vedel, že budem stáť pred školou ako pako.

„Si okej?" opýta sa Braňo starostlivo.

„Som," prikývnem a snažím sa z tváre vymazať kyslý výraz. „Len ma tlačia topánky," poviem. Je to pravda, hoci nie preto som nahnevaná.

„Tak si sadnime," mykne Mišo plecom.

„Nie sú už voľné miesta," odseknem príliš príkro. Braňo na mňa udivene pozrie. Zhlboka sa nadýchnem, aby som sa upokojila.

„No a?" odfrkne Mišo a sadne si rovno na vrchný schod potiahnutý červeným kobercom. Potľapká miesto vedľa seba. „Sadnete si, či ako?"

Váham. Cítim sa čudne pod Braňovým skúmavým pohľadom. Napokon sa predsa len posadím vedľa Miša a Braňo sa zloží vedľa mňa. Akoby sa tým niečo zmenilo. Zopár hláv v auditóriu sa obráti k nám, pokývajú, už sa na mne neuškŕňajú, odrazu som cool. Akoby ma uznávali za to, že nemám problém sedieť na schodoch a kamoším sa s dvomi staršími vysokoškolákmi.

„Máme prekvapko," pošepká mi Braňo.

„Aké?"

„Pôjdeme cez víkend do Prahy," povie Mišo akoby nič, nespúšťa pri tom pohľad z rektora, ale jeho koleno sa šuchne o moje a zostane o neho opreté, akoby to bola iba obyčajná náhoda.