Musím už ísť

Kapitola 9. - Prešľap

Čo najtichšie odomknem a prešmyknem sa do svojej izby. Jaro spí. Vždy vstáva veľmi skoro, večer býva unavený a nevydrží dlho hore. Prezlečiem sa do pyžama a všuchnem sa do postele. Pri troche šťastia spí aj mama a vyhnem sa otázkam, ako bolo vonku, takže by som nemusela zase klamať.

Lenže po chvíli šťukne kľučka a mama po špičkách prejde k posteli. Je hrozne chudá, to kvôli tomu, že sa stále trápi, hoci väčšinou nemá dôvod. Matilda ani ja sme v puberte nič nevystrájali, nepili sme, nedrogovali, nevláčili sa s pochybnými ľuďmi, nechodili po diskotékach a ani v škole sme nerobili problémy. Keby ju Jaro stále nestresoval kvôli somarinám, nemusela by byť ako uzlíček nervov.

„Tonečka," začne utrápene, „keď si odchádzala, nechala si otvorenú bránu."

Stiahne mi žalúdok a napriek horúčave mi naskočia zimomriavky.

„Som si istá, že som za sebou zamykala," poviem váhavo. Naozaj som si istá, spomínam si, že som sa ponáhľala na autobus, ale dávala som pozor, aby som otočila kľúčom v zámke.

„To áno," vzdychne mama, „ale poriadne si nezavrela bránu. Bolo síce zamknuté, ale naprázdno. Keď do nej Rex strčil hlavu, otvoril ju a vybehol."

Privriem oči. Naposledy, keď Rexo ušiel – tiež kvôli mne – tri dni sa kdesi túlal a vrátil sa vyhladovaný a s porezanou labou. Jaro ho potom musel zobrať k veterinárovi. Celé týždne som počúvala, koľko ho to stále času a peňazí.

„Čo urobil tentoraz?" odvážim sa opýtať.

„Zadrhol susedom dve sliepky."

To je zlé, suseda je hrozná potvora. Poohovára nás po celej dedine. A na oplátku bude od Jara chcieť údržbu auta, alebo výmenu brzdových doštičiek alebo podobnú vec, ktorá je asi stokrát drahšia než dve staré slepice.

„Mrzí ma, že som bola nepozorná," obhajujem sa rýchlo, „ale vieš, prečo to Rex vždy robí, však? Jaro ho nikdy nepúšťa za bránu, a keď sa potom pes dostane von, je doslova odtrhnutý z reťaze. A keby ho nekŕmil surovými vajcami a pečienkou, Rexovi by ani nenapadlo vykrútiť sliepkam krk. Je to celé jeho vina."

Je mi jasné, že z toho bola doma hádka. Mama vyzerá strhanejšia než obyčajne. Jaro totiž nikdy nenadáva priamo mne, keďže nie som jeho dcéra. Vždy nakričí na mamu, aby sa vyventiloval. Nenávidím ho za to. Omnoho radšej by som bola, keby si to vybavil priamo so mnou. Začína vo mne kypieť hnev.

„Tonečka, prosím, ráno sa mu ospravedlň, dobre?"

„Za čo?" poviem hlasnejšie, než som chcela. Mama sa strhne, obzrie sa, akoby sa mal Jaro zjaviť vo dverách a priloží si prst na pery. „Veď som len z nepozornosti zle privrela bránu, nespáchala som hrdelný zločin!"

Mama len pokrčí plecom.

„Vieš, aký je."

Viem. Nervák. Nie je násilný, nikdy by mame neublížil, o to sa nebojím, ale aj tak ju ničí. Psychicky.

„Okej," rezignujem. „Skúsim to ráno vyžehliť."

Ráno so sklopenými ušami upracem, pomáham mame s bielizňou, odvlečiem sa do obchodu a ospravedlním sa Jarovi.

„Tonka, si dospelá, mala by si byť zodpovedná. Nesmieš takto trápiť mamu, večer mala žlčníkový záchvat a musela si dať aj lieky na migrénu. Vieš, ako ju z nich bolieva žalúdok."

Vyvalím oči a zahryznem si do jazyka. Ten chlap je neuveriteľný. Vážne mi chce povedať, že je to moja vina? Nemá však zmysel mu niečo vysvetľovať, nikdy nič nepochopí.

„Jasné, nabudúce budem opatrnejšia," precedím cez zuby a nenápadne za chrbtom vystrčím prostredník. Jaro ho nemôže vidieť, zato mama si to všimne hneď. Vystrúha útrpnú tvár a vrhne na mňa prosebný pohľad.

Po trápnom povinnom spoločnom obede, kde sa tvárime ako rodina, sa konečne zavriem do izby a zavolám Petre.

„Nechceš sa stretnúť? Mohla by som vziať bicykel a dobehnúť na most."

Petra býva v susednej dedine. Delí nám iba pár kilometrov, keď je teplo, stretneme sa na bicykloch na polceste a sedíme na starom moste a rozprávame sa.

„Prepáč, ideme sa kúpať," ospravedlní sa. „Nechceš ísť s nami?"

Občas zabúdam, že Petra je celkom obľúbená a dokonca má spoločenský život, do ktorého sa ma snaží zatiahnuť.

„Dnes asi radšej zostanem doma a budem sekať dobrotu. Jaro je na mňa napálený a mama je z toho na prášky."

„To ma mrzí," poľutuje ma Petra. „Dúfala som, že sa stretneme. Na chate sa niečo stalo. Potrebovala by som s tebou hovoriť."

i-