Musím už ísť

Kapitola 28. - Cudzí

V šere nerozoznám, kto je tam s Mišom, ale koniec-koncov, kto iný by to mohol byť, než Braňo a chalani?

„Petra, poď so mnou, konečne ti ich môžem predstaviť," potiahnem ju za rukáv.

„Veľmi sa mi nechce," pokrčí nosom Petra pri pohľade na strmý kopec.

„No tak, nebuď hnida," ťahám ju za sebou.

Plátenné tenisky sa mi zabárajú do mäkkej hliny a trávy pokrývajúcej kopec. Obidve fučíme, kým vyjdeme celkom hore.

„Ahojte," kričím a mávam na chalanov.

Niekoľko hláv v kapucniach a šiltovkách sa obráti ku mne. Stuhnem. Okrem Miša nepoznám ani jedného z nich. Márne pátram očami po Braňovi, Kamilovi, či Olinovi. Všetko sú to cudzie tváre, ktoré na nás nepriateľsky hľadia.

„Sorry, moja chyba..." koktám a hľadám pomoc u Miša, ktorý ani brvou nepohne.

Petra vycíti, že čosi celkom nevyšlo.

„Toni, mali by sme ísť," cúvne. „Musím stihnúť autobus."

Urobím krok vzad.

„Ahoj, Tonka," konečne sa ozve Mišo. „To je kamoška," povie smerom k tým cudzím chalanom. Kolektívne vydýchnu a vrátia sa k sprejovaniu na múr.

„Toni, ideš?" volá ma Petra.

Mišo sa pohne smerom ku mne.

„Som rád, že ťa vidím. Ponáhľaš sa?" opýta sa.

Prepadne ma zvláštny nepríjemný pocit. Hlavou mi preblesne, že Mišo súperí s Petrou. Že ma volá a vábi len preto, aby si dokázal, že mu dám pred ňou prednosť.

To je blbosť, Tonka, hovorí mi racionálna časť mozgu. Nie je žiaden manipulátor, načo by mu to bolo dobré?

„Prepáč, nechcela som vyrušovať. Len som myslela, že si tu s partiou," ospravedlním sa.

„Toni, ja už vážne musím," hovorí Petra, kým opatrne našľapuje, aby sa neskotúľala dolu kopcom. „Zavolaj mi, okej?"

„Zavolám," sľúbim jej.

„Potreboval som trochu zmenu," povie Mišo a usmeje sa. V hustnúcom šere sa mu zalesknú biele zuby.

„Zmenu od čoho?" nechápem.

„Od všetkého. Od partie, večných rovnakých vtipov a sťažností. Od seba," pokrčí plecom. Ničomu nerozumiem. Celý mikrokozmos partie sa točí okolo neho, je poloboh, má dokonalú rodinu a ukážkový život. Aj od toho človek potrebuje pauzu?

Natiahne ku mne ruku. Srdce sa mi rozbúši, pretože to ešte nikdy neurobil. Žeby sa v partii hanbil? Váhavo mu podám svoju. Zovrie mi dlaň vo svojej a vezme ma bližšie. Podá mi plechovku so sprejom.

„Je to vôbec legálne?" zamračím sa. „Sú to historické hradby."

„No a? Nikto nás tu nevidí," mykne plecom. „Napíš niečo."

Stojí za mnou, hrudníkom sa mi takmer dotýka chrbta. Dýcha mi na ucho.

„Hocičo," vábi, láka, píska ako krysár.

Stlačím klobúčik a na stene sa objaví žltá bodka. Chytí mi ruku, pritisne mi ukazovákom prst, ktorý mám položený na klobúčiku spreja. Pohybuje mi rukou, ako keď mi učiteľka v prvej triede ukazovala, ako sa píše ypsilon. Privriem oči, pretože mi nezáleží na tom, čo kreslím. Vnímam len jeho blízkosť, stúpanie a klesanie jeho hrudníka.

„Chlpatí!" vykríkne odrazu jeden zo sprejerov.

Otvorím oči, okolo mňa je chaos. Chalani hádžu spreje do tašiek a berú nohy na plecia.

„Utekaj," sotí do mňa Mišo, aby som sa rozbehla. Potkýnam sa za ním po nerovnom teréne, lapám po dychu. Keď už mám pocit, že mi roztrhne pľúca, zastaneme na konci parku a oprieme sa o múr. Mišo sa smeje.

„To teda bolo," plieska sa po stehnách. Oči mu žiaria, akoby dostal nový prílev energie. Presne tak, ako keď takmer spadol z mosta, keď sa naťahoval pre moje hodinky. Primitívna časť hlboko vo mne bliká na červeno, varuje pred čímsi, hoci nevie definovať, pred čím. 

Mišo sa nahne cezo mňa, aby vykukol spoza rohu. Obtrie sa mi pri tom o prsia a všetko vo mne exploduje. Zdravý rozum rezignoval, som len klbko hormónov. Zhlboka dýcham, snažím sa dostať všetko pod kontrolu, ale mám pocit, že som stratená.