Musím už ísť

Kapitola 51. - Niet cesty späť

Každý deň si vravím, že všetko potrebuje čas. Pár dní počkám a ozvem sa Braňovi. Po pár dňoch si však poviem, že možno počkám pár týždňov, pretože nedokážem nabrať odvahu. Chalani mi neuveriteľne chýbajú. Vždy, keď v škole začujem niečo zaujímavé alebo sa dočítam niečo nové, poteším sa, ako im o tom poviem. O sekundu neskôr si uvedomím, že už to nepoviem nikomu. S Petrou v Brne a Tilly vo Švajčiarsku som totálne sama. Navyše nie som veľmi spoločenský typ. Všetci v našom krúžku sa už stihli skamarátiť, vymeniť si telefónne čísla a ísť sa spolu opiť, len ja som mimo. Nevynechávajú ma naschvál, skôr ja od všetkých bočím. Netuším, o čom sa mám rozprávať s novými ľuďmi. S chalanmi to bolo jednoduché, vždy hovorili oni, vždy vymýšľali akcie, teraz som v tom sama a vôbec mi to nejde.

Piatok sa neuveriteľne vlečie, pretože sedím na prednáške a bezducho čmáram do zošita, kým si predstavujem, čo asi robia chalani. Chystajú sa do Lipy? Alebo do parku? Nie, na park už je príliš studeno. Možno zostanú v pizzérii, kde robí Mišo a celý večer sa budú smiať a hrať na gitare. Stisne mi srdce. Kus z neho zostal s nimi.

Keď nás profesor konečne pustí, poberiem sa do bufetu, aby som si kúpila kávu. Čaká ma ešte seminár, budem potrebovať všetok kofeín, ktorý do seba dokážem naliať. Vo dverách bufetu sa zarazím. V rade stojí Braňo. Automaticky sa obzriem, no Mišo tu nie je. S tlčúcim srdcom sa postavím do radu a zavŕtavam sa do Braňovho chrbta pohľadom, aby sa otočil a všimol si ma, pretože nemám odvahu len tak k nemu pristúpiť. Od nášho rozhovoru pred mesiacom som ho nevidela. Občas som mala dokonca pocit, že sa mi naschvál vyhýba, pretože ani na chodbách školy som ho nestretla.

„No tak," šepkám si pre seba, keď je Braňo na rade a kúpi si sendvič. Zaplatí a obráti sa na odchod. Všimne si ma. Zarazí sa so sendvičom na polceste k ústam. Nesmelo zdvihnem ruku na pozdrav. Braňo zabalí sendvič späť do fólie a vloží ho do vrecka. Trvá mu to nekonečne dlho, zrejme sa snaží získať čas. Napokon urobí tri kroky a zastane dosť blízko na to, aby sme sa pri rozhovore počuli, no dosť ďaleko na to, aby som sa dostala do jeho osobnej zóny. Zamrzí ma to, pretože s týmto chalanom som kedysi pila z jednej fľaše a plávala nahá. Je možné tak rýchlo sa niekomu odcudziť?

„Ahoj," usmejem sa opatrne.

„Čau," povie Braňo neutrálne.

„Máš sa?" opýtam sa, aby som prelomila ľady. Dúfam, že sa rozhovorí a napokon si spolu dáme kávu a všetko urovnáme.

„Ujde to," odpovie, no neopýta sa ma to naspäť.

„To je fajn," snažím sa prísť na niečo, čo by som sa ešte mohla opýtať, no nenapadá mi nič, čím by som nezmienila Miša.

„Uhm," pozrie smerom k dverám. „Ako ide škola?"

„Dobre... aspoň zatiaľ."

„To rád počujem, že sa ti darí. Maj sa, Tonka," utne rozhovor, neprítomne sa na mňa usmeje a vyjde von z bufetu. Zostanem stáť v rade, no všetko sa mi rozmaže pred očami, keď sa do nich natlačia slzy. Definitívne ma odstrihol zo svojho života.