Musím už ísť

Kapitola 45. - Stred konca

Keď mi zazvoní mobil a na displeji sa objaví mamino meno, pocítim výčitky. Zrejme kontroluje, či som stihla vlak do Brna. Rýchlo jej pošlem správu, že som v poriadku, mám zlý signál a zavolám, keď dorazím. Keby som jej zdvihla, zistila by, že nie som vo vlaku.

Mišo zatiaľ vpredu spovedá chlapíka. Dozvedeli sme sa, že je to mladý umelec, ktorý si stihol urobiť meno v Čechách a dnes bol podpísať zmluvu s nejakou slovenskou galériou. Má štúdio a byt v Prahe.

„Decká, máte vôbec kde prespať?" mrkne do spätného zrkadielka na mňa. Pokrútim hlavou. Kútikom oka pozrie na Miša. Vlastne na neho pozerá dosť často, keď si myslí, že sa nedívame. „Ak chcete, môžete sa na jednu noc zložiť v ateliéri. Pamätám si časy, keď som mal sám hlboko do vrecka a dobre mi padlo ušetriť všade, kde sa len dalo."

Chystám sa odpovedať, že ďakujeme, ale skúsime si nájsť lacný internát, keď Mišo vyhŕkne, že by to bolo super. Zarazene na neho pozriem. Myslela som, že chceme byť sami!

„V tom prípade ste mojimi hosťami," usmeje sa chlapík a dupne na plyn.

Namrzene si založím ruky na prsiach a zosuniem sa na sedadle. Dochádza mi, že keď zostaneme u umelca, Mišo si bude pokladať za povinnosť zabávať ho aj večer. Môžem zabudnúť na romantiku vo dvojici. Vrhám na Miša hnevlivé pohľady, no nevšíma si ma. Je celkom ponorený do rozoberania akejsi východnej filozofie, ktorú umelec prenáša na obrazy. Mišo prikyvuje, kladie otázky, díva sa na umelca, akoby nikto iný na svete neexistoval. Vtom mi to dopne. Taký proste Mišo je, tak funguje. Dokáže sústrediť celú svoju bytosť na jedinú vec a všetko ostatné akoby prestalo existovať. Braňo mal pravdu. Keby Mišo chcel, vymyslel by liek na rakovinu a teleport, ibaže jeho to nebaví. Preto sa s ním cítim výnimočne, keď sme sami – venuje sa iba mne, existujem iba ja. Keď príde niečo iné, ustúpim do zabudnutia a on prenesie pozornosť na niečo nové. Skrúti mi vnútornosti, pretože začínam chápať, že nikdy nebudem jediná. Môžem byť jediná iba na chvíľu. Vždy sa o neho budem musieť deliť s kýmkoľvek a čímkoľvek, čo ho práve zaujme. A ja neviem, či tak dokážem fungovať ja.

Cestou chvíľami podriemkavam, rozhovor vpredu a vrčanie motora ma uspáva. Popoludní auto zatiahne do modernej štvrte s vilkami. Umelec nám ukáže svoj dom a ponúkne nás, aby sme sa zložili v ateliéri. Mišo má prichystaný spacák, mne sa ujde pohovka, na ktorej sa musím krčiť, aby som sa na ňu zmestila.

„Toto je perfektné dobrodružstvo. Chalanom zajtra klesnú sánky," šúcha si Mišo ruky, keď nám umelec ponúkne skromný olovrant. Iba si vzdychnem. Od stanice ma ani raz nepobozkal. Akoby celkom zabudol, že spolu chodíme.

„Pôjdeme si obzrieť okolie?" opýtam sa s nádejou.

„Radek sľúbil, že nás vezme do galérie," povie Mišo.

„Aha," zamumlem. Zrejme som tú časť rozhovoru prespala.

Mišo mi síce vravel, že chalani na výletoch brigádujú, no nečakala som, že začneme tak skoro. Umelec Radek nám vybavil, že za päťdesiat českých korún na hodinu môžeme vypratávať galerijný sklad.

„Myslela som, že nepotrebuješ peniaze," frflem, keď už tretiu hodinu ťahám plesnivé kartóny z podzemia na zadný dvor.

„Nie," potrasie Mišo hlavou. „Nejde o prachy. Ide o zážitok. Toto obyčajní turisti v Prahe nezažijú."

„To majú šťastie," zamrmlem si popod nos. Začína ma bolieť chrbát. Premýšľam nad tým, ako sa majú chalani. Možno ešte cestujú. Takmer mi je ľúto, že som si nevylosovala Braňa. On by ma nenechal samú sedieť na zadnom sedadle a radšej by mi ukázal Václavské námestie, než zatuchnutú galériu len preto, lebo to nezažije nikto iný. Kým sa s rukami na stehnách vydýchavam, pozorujem Miša. Už zase je zadumaný, mozog mu pracuje bohvie na čom. Aj môj mozog sa rozbieha, podsúva mi samé nepríjemné otázky. Má to zmysel? Má takto vyzerať láska? Stačí mi iba byť s ním, hoci je dušou niekde úplne inde? Aby som na ne nemusela odpovedať, zdvihnem hromadu kartónov a začnem ich vliecť k schodisku.

„Mám dosť," pošúcham si boľavé kríže podvečer. Sklad ani náhodou nie je prázdny, ale už končím. Ani kvôli Mišovi nezdvihnem ďalší kus plesnivého papiera.

„Už?" začuduje sa Mišo, akoby som ho vyrušila z tranzu.

„Chcela by som ísť do mesta, čosi z neho vidieť," poviem takmer ospravedlňujúco.

„Prahu predsa pozná každý," mykne Mišo plecom.

„Možno ty," odseknem, no vôbec si môj namrzený tón nevšíma. „Ja som tu ešte nebola."

„Myslel som, že chceš dobrodružstvo," zamračí sa.

„Toto je dobrodružstvo?" rozhodím rukami.

„Prepáč," utrie si Mišo ruky a trochu sa mi uľaví. Nechcem sa s ním hádať. „Vieš čo? Pokojne choď. Ja ešte zostanem a stretneme sa večer u Radka, môže byť?"

Zostanem na neho zízať s otvorenými ústami.

„To vážne?"

„Iste. Nevadí mi, že chceš ísť."

Zažmurkám. Vôbec ma nepochopil. Tak nakoniec jemu nevadí, že chcem ísť? Namiesto romantickej prechádzky európskou metropolou so svojím dievčaťom bude radšej vypratávať sklad, navyše, ak ani nepotrebuje peniaze? Akoby mi padali klapky z očí. Niečo tu nie je naozaj, ale naozaj v poriadku. A myslím, že to nie som ja.

„Fajn," šteknem, zhrabnem tašku s mobilom a peňaženkou a vystrelím zo skladu. Chvíľu čakám, či sa nerozbehne za mnou, no spod schodov sa ozve pískanie. Mišo sa vrátil k práci.

Motám sa sama ako prst po meste plnom turistov a zamilovaných párikov. Je mi nanič. Vôbec sa mi nechce vrátiť do ateliéru, no nemám na výber. Nemám so sebou ruksak, nemám ani dosť peňazí, aby som si sama zaplatila izbu na internáte. Som v štichu. Ľutujem, že som nešla s ktorýmkoľvek z chalanov okrem Miša. Takmer neodolám a vytočím Braňa, no nakoniec sa ovládnem. Čo by som mu povedala? Veď nikto nevie, že s Mišom chodíme. Ak spolu vôbec ešte chodíme. Už nie som si istá vôbec ničím.

Čakám až do tmy, či mi Mišo nezavolá, aby sa spýtal, či som v poriadku, no neozve sa. Znechutene sa vrátim do ateliéru. Mišo sedí na terase s Radkom, pijú víno a smejú sa.

„Ahoj," precedím cez zuby.

Radek mi zamáva a spýta sa, či nie som hladná. Oni s Mišom už večerali. Potrasiem hlavou.

„Ako si sa mala?" obráti ku mne hlavu.

„Fajn," odvrknem. „Idem si ľahnúť, som unavená z chodenia," poviem Radkovi zdvorilo a prejdem do ateliéru. Osprchujem sa a navlečiem si pyžamo. Ležím v tme na nepohodlnej pohovke, z kútikov očí mi začínajú stekať slzy. Omnoho neskôr príde Mišo.

„Si okej? Zdala si sa mi nejaká nesvoja," povie.

Posadím sa na pohovke.

„Nesvoja?" nadvihnem obočie. „To myslíš vážne?"

Mišo len v tme mykne plecom.

„Vieš čo? Nie som nesvoja," poviem nahnevane. „Som vlastne dosť naštvaná."

„Na čo?" začuduje sa Mišo.

„Na teba!" zakričím. „Vôbec si sa mi nevenoval, odkedy sme vyšli zo stanice. Namiesto výletu sme vláčili škatule. Večer tráviš radšej s cudzincom než so mnou. Myslím, že mám celkom právo byť nahnevaná."

Mišo na mňa nemo zíza.

„Myslel som si, že ty si iná," povie smutne, zvrtne sa na päte a ticho za sebou zavrie dvere. S tlčúcim srdcom sa zvalím na pohovku. Takže napokon je to všetko moja vina?