Musím už ísť

Kapitola 14. - Čestný chlap

Netipovala by som, že Mišo a Braňo sú nákupné typy, ale vedú ma k nákupnému centru. Po pizzérii a parku sa začínam tešiť na to, čo ma ešte čaká. Prekvapí ma, keď sa vyvezieme ku kinu. Mišo sa nakloní cez pult a osloví chalana v modrom tričku s logom multiplexu. Keď sa obráti, spoznám jedného zo spolužiakov, ktorí sedeli v piatok s Mišom v Lipe.

„Ako to vyzerá?" pozdraví ho Mišo.

„Celkom fajn, môžete mať najlepšie miesta. V lete sem chodí málokto."

„Pamätáš si Tonku?" postrčí ma Mišo dopredu.

Kývnem rukou na pozdrav, ale Mišo do mňa drgne.

„Ahoy," poviem so svojím texaským prízvukom. Potom škodoradostne pozriem na Braňa.

„Mám ťa rád, chlape," objíme spolužiaka a má čo robiť, aby sa nesmial.

„Koľko ste toho vypili?" zaťuká si spolužiak na čelo.

Pustí nás cez turniket do sály a dokonca nám nasype plné vedro pukancov. Film už beží, ale zrejme iba chvíľu. Pochopila som, že je jednoduchšie prepašovať nás na premietanie, keď sú vo všetkých sálach filmy v plnom prúde a nikto nekontroluje lístky pri dverách.

Na plátne je mladá žena v objatí pekného herca a usedavo plače. On sa tvári dosť nešťastne.

„Hovorila som ti, že tie nohavice nemáš prať na deväťdesiatke, celkom sa zbehli," hovorí Mišo ženským hlasom a synchronizuje svoje slová s otváraním úst hlavnej hrdinky.

„Môžem si za to sám," odpovie Braňo namiesto hlavného hrdinu. „Teraz musím znášať následky a chodiť v týchto nohaviciach po svete."

Ako na zavolanie si herec potľapká vrecká na obtiahnutých džínsoch. Nechcem sa smiať a rušiť ostatných divákov, ale to sa pri týchto dvoch jednoducho nedá. Sú zohratý tím, nerobia to prvý raz.

Herečka sa od herca odvráti a oprie sa o zábradlie luxusného balkóna.

„Sľúb mi, že už nikdy nebudeš prať bezo mňa," vyhodí ruky do vzduchu teatrálne herečka.

„Prisahám," zašepká Braňo. „Poď ku mne, láska."

Herečka sa rozbehne k hrdinovi do náručia. Musím si zahryznúť do dlane, ale aj tak sa celá otriasam výbuchmi smiechu.

Pohodlne sa usadíme v kreslách a opäť sa medzi nami objaví fľaša.

„Vhážne? V khine?" opýtam sa s prízvukom a nadvihnem obočie, ale aj tak si riadne odpijem. Jeme pukance z jedného vedra, podávame si medzi sebou fľašu a smejeme sa na najnevhodnejších pasážach sladkého uplakaného filmu. Občas sa mi ruky medzi pukancami stretnú s Mišovými, občas s Braňovými. Život je krásny.

„Chalani, musím vážne domov," masírujem si ubolenú bránicu, keď vyjdeme z kina.

„Teraz? Ešte ani len nezačala poriadna oslava," ľútostivo na mňa pozrie Braňo, keď doobjíma ničnetušiaceho návštevníka kina pri východe zo sály.

„Autobus," pokrčím plecom na vysvetlenie.

„A keby si mala odvoz?" opýta sa.

„Neviem, mama by si robila starosti." Nezabúdam na prízvuk ani na sekundu.

„Tak jej zavolaj. Ostatné zabezpečíme my," pridá sa Mišo na Braňovu stranu.

„Môžem to skúsiť."