Musím už ísť

Kapitola 50. - Neodpustené a nezabudnuté

Napokon strávim celú nedeľu uvažovaním nad tým, čo by som vlastne mohla Braňovi napísať, no nič sa mi nezdá vhodné. Nechcem zraňovať jeho city a pýtať sa na Miša. Nechcem ani rozoberať to, čo ho Mišo donútil povedať. Nechcem sa mu ospravedlňovať po telefóne. Rozhodnem sa, že počkám do pondelka a potom ho vyhľadám v škole.

V pondelok si pozriem rozvrh jeho skupiny a trpezlivo po každej prednáške a cvičení čakám pred učebňami, no po Mišovi či Braňovi niet ani stopy. Utešujem sa iba tým, že keby sa stalo niečo vážne, hádam by mi to dali vedieť. Cítim sa bezmocná. Napokon predsa len zosmolím jednu sms.

„Potrebovala by som s tebou hovoriť." Pošlem ju Braňovi.

Uvažujem nad tým, že mi možno ani neodpovie, pretože sa na mňa hnevá, no Braňo nie je Mišo. Je milý a ohľaduplný. Po chvíli mi príde textovka. „V stredu mám voľnú tretiu hodinu."

Zamyslene krúžim prstom nad displejom, no už naozaj neviem, čo by som mu mohla napísať. Do stredy budem musieť vydržať.

Sú to najdlhšie dva dni v mojom živote. Kontrolujem mobil, no Mišo ani Braňo sa už neozvú. So stiahnutým žalúdkom čakám v stredu na lavičke pred budovou na Braňa. Trochu dúfam a trochu sa obávam, že príde aj Mišo, no Braňo sa objaví sám. Vyzerá zničene a na pozdrav mi iba kývne hlavou.

„Ahoj," začnem prvá, pretože ja som tou, ktorá by sa mala ospravedlňovať. „Viem, že neexistujú slová, ktoré by to všetko napravili, ale ver mi, že keby som dostala druhú šancu, urobila by som všetko úplne inak," vychrlím zo seba.

Braňo klesne na lavičku vedľa mňa a tašku so žltou ponorkou hodí k nohám. Pichne ma pri srdci. Keď som ho s tou taškou videla prvýkrát, vyzeral šťastne a uvoľnene. Aj jemu sme s Mišom ublížili. Prehrabne si vlasy a vzdychne.

„Ja viem," prikývne. „Nikto nemohol predpokladať, že sa to takto zvrtne. Ale u Miša človek nikdy nevie."

„Ako sa má?" sondujem.

„Dobre. Bol dehydrovaný a vyčerpaný. Večer ho pustili a vrátili sme sa domov."

„Vysvetlili ste si to?"

„Áno. S Mišom nemá zmysel sa hádať, vždy má na všetko argumenty. S ním je to tak, buď ho máš rada bezpodmienečne alebo vôbec."

Uvažujem nad jeho slovami. Bezpodmienečne alebo vôbec.

„Ja ho milujem," poviem napokon váhavo, akoby som si tie slová iba skúšala na nečisto. „Ale nemám ho rada. Dáva to zmysel?"

Braňo na mňa zamyslene pozrie.

„Dáva. Aj ja ho ľúbim ako vlastnú rodinu, ale tiež ho niekedy nemám rád."

„Je mi ľúto, že som podrazila partiu."

Braňo mávne rukou.

„Chalani ti to prepáčia. Nakoniec," dodá.

„A je mi ľúto, že som ublížila aj tebe."

Braňo privrie oči a oprie sa na lavičke.

„Nemala si sa to dozvedieť takto. Vlastne si sa to nemala dozvedieť vôbec."

„Prečo si nič nepovedal?"

„Pretože by to znelo hlúpo. Od prvého momentu pri tom table som videl, ako sa pozeráš na Miša. Nemal som šancu. Načo kaziť priateľstvo kvôli nulovej šanci? Len som dúfal, že sa niečo stane, že predsa len dodrží sľub a nezačne si s tebou, ale sama vidíš, ako to dopadlo. Mišo kašle na sľuby, robí si iba to, čo mu vyhovuje."

„Prečo?"

Braňo pokrčí plecami.

„To vie asi len Mišo. Alebo možno ani on sám. Niektorí ľudia sú jednoducho takí..." odmlčí sa a hľadá vhodný výraz, „...cez čiaru. Vôbec si neuvedomujú, že sú na hrane, pretože stoja príliš blízko. Uvidia ju až vtedy, keď sú ďaleko za ňou. Lenže to už môže byť neskoro."

„Prečo sa s ním kamarátiš?" Braňo pozná Miša lepšie ako ja, za tie roky mu musel Mišo veľakrát nejakým spôsobom ublížiť.

„Pretože Mišo dokáže byť skvelý. Miliónkrát mi pomohol, keď som mal doma problémy. On potrebuje mať pred sebou nejaký problém, ktorý by mohol riešiť, vtedy funguje najlepšie. Keď sa nudí, jeho mozog robí blbosti."

„Všimla som si," zamumlem.

Braňo prikývne a postaví sa. Pozrie na hodinky.

„Tak ja už pôjdem," zdvihne tašku zo zeme.

„Už?" vyskočím. „Veď sme poriadne všetko neprebrali."

„Myslím, že áno."

„Ale nehovorili sme o tom, ako to bude ďalej. S nami dvomi a chalanmi."

Stisne pery.

„Ja ale neviem, ako to bude ďalej," ukončí rozhovor, prehodí si tašku cez plece a zvrtne sa na päte. Nesnažím sa ho zastaviť.

Zvalím sa späť na lavičku. Myslela som si, že keď sa s Braňom porozprávam, všetko sa zázračne vyrieši, pretože on je ten dobrák, ktorý všetko odpustí a zabudne. Zrejme som sa poriadne prerátala. Zabudla som, že aj on má svoju hrdosť.