Musím už ísť

Kapitola 10. - Nie po telefóne

Petrine slová ma celkom preberú.

„Čo sa stalo?" vyhŕknem.

„Nerada by som o tom hovorila po telefóne," ošíva sa Petra.

„Fíha," zapískam. „Až taká veľká vec to je?" Od zvedavosti ma začne svrbieť koža na hlave.

Petra nahlas vzdychne.

„Tak vieš čo, počkaj ma o hodinu na moste, dnes kašlem na kúpalisko."

Počkám, až Jaro dofajčí pod oknom a zatvorí sa v garáži s jeho hrdzavým veteránom.

„Mami, idem len na chvíľu na bicykel, dobre?" nakuknem k nej do kuchyne. Už zase stojí pri hrncoch, sotva sme dojedli obed.

„Nemala by si sa učiť na prijímačky?" zamračí sa.

„Ale mami, ešte nezaschol atrament na maturitnom vysvedčení," vygúlim na ňu psie oči. „A na večeru som doma."

„Tak dobre," rezignuje. „Ale dávaj si pozor, na cestách sú samí blázni."

V sekunde som preč z domu. Dám si sakramentský pozor, aby som bránu zamkla na dva západy a niekoľkokrát skontrolujem, či Rex zostal bezpečne za plotom. Potom upaľujem po poľnej ceste na most. Bicykel opriem o zábradlie a zbehnem dolu. V potoku je málo vody, vyčnevajú z nej veľké balvany, ktoré nám slúžia na sedenie. Z vody sála príjemný chládok, most ma chráni pred páľavou. O pár minút začujem buchnutie, keď Petra oprie svoj bicykel vedľa môjho. Zašuchoce tráva, zaštrkocú kamienky a o chvíľu sedí pri mne.

„Nechaj ma hádať," začnem nadšene. „Na bankete sa Adriana opila na mol a všetkým ukazovala svoje krpaté vyšportované prsia."

Petra sa pousmeje, ale pokrúti hlavou.

„Tonka..."

„Tak potom sa Kristína bozkávala s Čeľusťami."

Čeľuste hovoríme chalanovi, ktorý má plné ústa železa kvôli akémusi čudnému staromódnemu strojčeku.

Petra zase len krúti hlavou.

„Tak potom..."

„Tonka, našla som si hrčku," preruší ma.

Sekundu trvá, kým mozog spracuje novú informáciu. Hrčku na svetri? V koláči? Ach, hrčku!

„Ježiši!" vyvalím oči.

Prikývne.

„Kedy? Ako? Prečo si mi to nepovedala?" dožadujem sa.

„Stalo sa to iba včera. Bozkávala som sa s Igorom, obchytkával mi prsia a spýtal sa, či som sa niekde udrela. Vôbec som si to sama nevšimla, až keď ma na to upozornil."

Krúti sa mi hlava.

„Ty si sa bozkávala s Igorom? Igorom Benkom?" uistím sa.

„Tak trochu. Na priehrade sme sa spolu bavili, cestou späť sme sa rozprávali, opekali sme, čosi sme popili... Igor je fajn. Ale to nie je podstatné, Tonka. Počula si, čo som povedala? Našla som si hrčku!"

Petre sa začína triasť hlas. Obdivujem ju. Ja na jej mieste by som už preliala potoky sĺz a nadávala na celý svet.

„Bola si u lekára?" opýtam sa hlúpo.

„A kedy, prosím ťa? Dnes sme sa vrátili."

„Nemala by si ísť na pohotovosť?"

Pozrie na mňa, akoby som nemala všetkých päť pohromade.

„Pokiaľ viem, rakovina nezabíja tak rýchlo, aby som musela volať záchranku."

Zamrazí ma.

„Peťa, to ani nehovor nahlas," strasiem sa. „Určite je to niečo iné. Hľadala si na internete?"

„Ale hej, môže to byť hocičo. Ale v mnohých prípadoch to bolo zhubné." Teraz sa jej už lesknú oči. Objímem ju okolo pliec. Nechá sa, čo je u nej dosť neobvyklé.

„To mi je ľúto. V pondelok zbehnem s tebou k doktorke, ak chceš," ponúknem sa.

„To bude fajn."

Chvíľu sedíme potichu, každá so svojimi myšlienkami.

„Toni, vieš, čo je najhoršie?"

„Že by si to musela povedať vašim?"

Zavrtí hlavou.

„Ak by som to fakt mala a musela by som ísť na operáciu a vieš, zobrali by mi to..." ukáže si na prsník, „že potom by ma už nikto nechcel a Igor Benko by bol posledný chalan, ktorý by ma kedy pobozkal."

„Nehovorila si, že Igor je fajn?" štuchnem ju pod rebro.

„Ale nie až tak fajn, aby bol posledný," usmeje sa cez slzy.

Strávime na moste celé popoludnie, ale už sa nerozprávame o hrčke. Hovorí mi o tom, ako bolo na bankete, o tom, ako sa musí začať šprtať na prijímačky, o dovolenke, na ktorú sa chystajú s rodičmi. Na oplátku jej rozpoviem všetko o Mišovi a chalanoch. Vyzerá byť ohromená.

„Takže to nie je debil?" opýta sa.

Popravde jej odpoviem, že vôbec nie.

Cestou domov veľa premýšľam o tom, aké by to bolo zomrieť. Čo by bolo najhoršie? Čoho by mi bolo najviac ľúto? Určite mamy. Po Matildinom odchode jej okrem mňa nikto nezostal. A ako druhé by ma najviac trápilo to, že by som umrela skôr, než som vlastne vôbec žila. Nikde som nebola, necestovala som, nestretla som nikoho zaujímavého, nedozvedela som sa ešte príliš veľa dôležitých vecí, nezažila som dohromady nič, na čo by sa oplatilo spomínať. A nepobozkala som nikoho, koho by sa oplatilo pobozkať.