Musím už ísť

Kapitola 21. - Darček

Mešká mi autobus. Nie je to nič neobvyklé, najmä cez víkend jazdia aj s pätnásťminútovým oneskorením, ale dnes je to tragédia, pretože mám všetko vyrátané na minútu. O pol tretej som mala vystupovať na stanici, stretnúť sa s chalanmi a nasadnúť do vlaku o tretej. Je takmer trištvrte na tri a ja stále trčím na autobusovej zastávke v našej debilnej dedine. Premýšľam nad tým, či sa nervovo zrútim, alebo len normálne rozplačem.

Konečne zbadám v prúde áut vysokú strechu. Autobus! Mám však šancu stihnúť to? Ak nie, som v keli. Braňova oslava je niekde na čistine v lese, takže ak tam neprídem s nimi, v živote to sama nenájdem. A nemám na nikoho ani telefónne číslo, takže nemôžem zavolať, aby ma navigovali.

Autobus prefrčí cez mesto, je štrnásť päťdesiatpäť, keď vystupujem na stanici. Panebože, nech to stihnem, modlím sa, keď so spacákom, ruksakom a škatuľou od topánok uháňam cez budovu stanice. Pri okienku na lístky je iba jeden človek, paráda.

„A mohli by ste mi pozrieť aj spojenia na popoludnie?" pýta sa stará pani pri okienku.

Sledujem sekundovú ručičku na hodinách na stene. Pokladníčka vyhľadáva čosi v počítači. Trvá jej to celú večnosť. Pani konečne platí. Vysype na pult hrsť drobných mincí. To snáď nie!

„Prosím vás, veľmi sa ponáhľam," žobroním. „Nemohla by som si rýchlo kúpiť lístok?"

„Veď už platím, dušička," ukáže na mince na pulte.

Sekundová ručička priam letí.

Pokladníčka jej vydá lístok. Hodím na pult presnú sumu, odrapocem meno stanice, schmatnem lístok a letím na nástupište. Vlak tu ešte stojí! Ibaže perón je prázdny. Výpravca mávne zelenou lapačkou a vlak sa pohne. Privriem oči a potlačím slzy. Prečo autobusy môžu meškať, ale vlaky chodia načas?

Vlak sa pomaly posúva, kým naberie rýchlosť. Na vagóne sa otvorí okno a vykuknú z neho dve chlapčenské hlavy – tmavá Mišova a svetlejšia Braňova.

„Tonka!" zakričí Mišo a rozhodí rukami. „Už sme mysleli, že si sa na nás vykašľala."

Jeho slová sa strácajú v škripote kolies.

„Nasadni na ďalší, počkáme ťa na stanici!" kričí Braňo.

Unavene klesnem na lavičku. Takto som si to teda nepredstavovala. Tešila som sa, ako budeme sedieť v kupé a baviť sa celou cestou. Namiesto toho tu trčím v popoludňajšej páľave a pocestujem sama. Karma je sviňa, tak mi treba za všetky moje klamstvá.

Ďalší vlak ide o hodinu. Pozorne sledujem zastávky, aby som sa nepreviezla. Vystúpim a rozhliadnem sa. Nikto tu nie je! Obleje ma studený pot. Moje nervy, čo ak som to pokašľala a vystúpila na nesprávnej zastávke? Nešťastne sa vrtím dookola, snažím sa premýšľať, čo ďalej.

„Tak predsa si to zvládla!" zakričí ktosi.

Oproti stanici cez cestu je malý výčap a vonku na drevených laviciach sedí celá partia. Mávajú na mňa, popíjajú pivo a hrajú karty. Okamžite mi stúpne nálada.

„Hovoril som, že ženské všade meškajú," vyškiera sa jeden z nich, keď podídem k ich stolu. Ten s dlhými vlasmi, volá sa Paľo.

„To je možno pravda, ale nemôžem za to. Meškal mi autobus."

Prisadnem si a Mišo ku mne posunie pivo.

„Je trochu teplé, dlho sme na teba čakali," žmurkne na mňa.

Pod jeho pohľadom mi je ešte teplejšie. Má na sebe odstrihnuté bledomodré džínsy a sivé tričko, tmavá ofina mu padá do rozosmiatych očí.