Musím už ísť

Kapitola 7. - FUBAR

Samotný Mišo má zaujímavé tričko. Zozadu vyzeralo ako čisto biele, ale vpredu je nakreslená EKG čiara. Výrazné hroty pravidelne stúpajú a klesajú a na nich rozoznám čiernu siluetu surfistu, ktorý na doske surfuje po krivkách EKG čiary. Nikdy som si to neuvedomila, ale naozaj pripomína vlny. A zdá sa mi, že to nie je potlač, je to kreslené čiernou fixkou. Rada by som mu tričko tiež pochválila a opýtala sa, či je to jeho práca, ale nerada by som, keby to vyznelo, že mu len vraciam jeho kompliment.

Našťastie, Mišo už nevidí moje rozpaky, pretože sa skloní späť k mape.

„Ak vydrží počasie, stihneme vystúpiť na Záruby a na druhý deň by sme mohli zísť dolu k priehrade a rozložiť si stany pri vode," postupuje prstom po červenej línii, ktorá sa napája na žltú.

„Otec má nový stan," zapojí sa chalan s dlhými vlasmi zviazanými do chvosta koženou šnúrkou. „Sľúbil, že ak na neho dáme pozor, požičia nám ho."

„To poznáme," mávne rukou Mišov kamarát, „a potom u vás na chalupe budeme do konca leta kosiť trávu."

Všetci sa zasmejú.

„Ako chcete, len som to navrhol," mykne dlhovlasý chalan ramenom a postaví sa. „Idem po ďalšie kolo."

Snažím sa nezízať na Miša, na jeho čistú a zdravú opálenú pokožku na tvári, výrazný ohryzok na krku, na drobnú bielu jazvu priamo uprostred pravého obočia, tak aspoň sledujem jeho ruky, keď gestikuluje a prstom putuje po mape.

Predstavujem si všetko, čo hovorí. Prvý júlový týždeň vyrazia na túru. Nastúpia na vlak, odvezú a k úpätiu Karpát, budú spať v stanoch, hrať na gitare, variť kotlíkový guláš, vyšplhajú na najvyšší vrch a zídu dolu k priehrade. Budú sa v noci kúpať a pozerať na hviezdnaté nebo. Stiahne mi žalúdok od túžby. Nikdy som to nezažila. Nikdy som ani len netušila, že by som také niečo chcela, no odrazu sa pristihnem pri tom, že by sa mi to páčilo.

Podopriem si bradu lakťom a sledujem Mišove pery, keď rozpráva. Sústreďujem sa len na to, aké sú krásne krojené. Na ramene zacítim potľapkanie.

„Tonka," snaží sa zaujať moju pozornosť Mišov kamarát. Strhnem sa a zahanbím sa. Dúfam, že si nič nevšimol.

„Prepáč, trochu som sa zamyslela. Pýtal si sa niečo?"

„Ani nie, len..." kývne bradou k dlhovlasému chalanovi, ktorý sa už stihol vrátiť k stolu s džbánom piva. Podáva mi plný pohár.

„Ach, jasné, ďakujem..." rýchlo si ho vezmem, pretože hrozí, že sa mu vyšmykne z vlhkej ruky. „...to si naozaj nemusel." Pohrabem sa v kabelke a vylovím peňaženku. „Koľko som ti dlžná?"

Rozleje pivo z džbánu do pohárov na stole, utrie si ruky do džínsov a sadne si.

„Nechaj tak, to máš za maturitu," potrasie hlavou.

„Ehm, tak ešte raz vďaka," nadvihnem rozpačito pohár na prípitok a odchlipnem si. Pivo je ľadové, zajtra ma možno chytí angína, ale je mi to jedno. Mám pred sebou celé dlhé nudné leto, pokojne môžem maródovať. Dnešok mi za to stojí. A nezáleží ani na tom, že pivo nepijem, lebo mi nechutí. Je horké a bubliny ma dráždia v hrdle, ale statočne prehltnem. V duchu sa vopred ospravedlňujem mame.

Keď skončia plánovanie turistiky, odložia mapu a ten dlhovlasý chalan vytiahne z puzdra gitaru. Až teraz si uvedomím zvláštnu vec – sedím tu s nimi takmer hodinu, a za ten čas ešte nikto nesiahol po mobile. Nikomu nezvonil telefón, nikto neposielal smsky, nikto ani len neskontroloval čas na displeji. Je to neuveriteľné, pretože keď som so spolužiačkami, konverzácia väčšinou viazne kvôli tomu, že viac času strávia na sociálnej sieti, než skutočným rozhovorom so skutočnou osobou.