Musím už ísť

Kapitola 11. - Bláznivý deň

V pondelok ráno prešľapujem na stanici a čakám, kým dorazí Petrin autobus. Vystúpi ako prvá. Aj pod opálením na nej vidno, aká je bledá a vystrašená.

„Ideme na to?" opýtam sa a snažím sa, aby môj hlas znel povzbudivo.

„Ešte raz použiješ ten stupídny motivačný tón a prisahám, že ťa budem chodiť strašiť, keď umriem," odpáli ma.

„Nemaľuj čerta na stenu," použijem jedno z maminých obľúbených prísloví a vyslúžim si ďalší škaredý pohľad. Zvyšok cesty radšej mlčím.

Posadíme sa do čakárne Petrinho gynekológa. Keďže nie je objednaná, čaká nás niekoľkohodinové čakanie. Začínam každú chvíľu s novou témou, ale Petra je príliš nervózna a vôbec sa nechytá, takže každá konverzácia o pár minút vyznie do prázdna. Napokon to vzdám, iba ju držím za ruku a pozerám von oknom. Opäť sa neubránim myšlienkam na smrť. Keby som zomrela, ako by reagoval otec? Určite by bol smutný, ale asi by to jeho život nijako neovplyvnilo. Ale možno je to iba moja vina, že sa mu nepripomínam častejšie. Veď ani Mišo netušil, že existujem, a keď som ho sama oslovila, dopadlo to dobre, nie? Otec bude mať tento týždeň narodeniny. Keby som mu upiekla koláč, možno by sa potešil.

„Som na rade," vyskočí Petra, keď z ordinácie vyšla staršia pani, ktorá prišla pred nami.

„Mám ísť s tebou?" strhnem sa.

Petra sa prekvapí, asi jej ani nenapadlo, zobrať ma až k doktorovi so sebou.

„Myslíš, že ťa budem potrebovať, aby si ma vyniesla?" odpovie s jej vlastným čiernym humorom.

Sestrička na nás pozerá dosť čudne, predpokladám, že si myslí, že sme lesbický pár. Je mi to jedno.

„Tak idete?" nervózne pozerá na hodiny.

„Idem," prikývne Petra. „Sama."

Zdá sa mi, že to trvá nekonečne dlho. Predstavujem si, čo jej asi môže robiť. Napokon Pera vyjde celá v slzách. Mám pocit, že odpadnem.

„Až také zlé to je?" snažím sa ju objať, ale odtiahne sa.

„Poďme preč," smrkne a uteká z čakárne. Schmatnem tašku a letím sa ňou.

Sedí na múriku pred ordináciou, usedavo plače a zároveň sa hystericky smeje. Neviem, či sa nemám obávať, aby jej nepreskočilo.

„Tak čo?" opýtam sa jej znovu.

„Vieš, čo urobil doktor?" pozrie na mňa červená a opuchnutá.

Zmôžem sa len na pokrútenie hlavou.

„Keď som sa vyzliekla, stisol mi bradavku ako krave vemeno a vytlačil bielu hmotu. Vyzeralo to ako lepidlo. Vraj zdurená mliečna žľaza. Hrčka je preč," rehoce sa a utiera si slzy. „Ja som taká krava!"

Prisadnem si k nej, pretože sa mi od úľavy podlomili kolená.

„Nie si krava, ako si to mala vedieť?"

„Nemala som toľko stresovať."

„Peťa, každá by stresovala."

Objímame sa a smejeme ako blázni, ľudia na nás čudne pozerajú.

„Poď, pozývam ťa na zmrzlinu," potiahne ma Petra za sebou, keď sa nám nejaká stará pani snaží prihovoriť a vysvetliť, že nemáme piť za bieleho dňa a aká je tá mládež sfetovaná.

Kúpime si trojitú čokoládovú a sadneme si do parku.

„A teraz mi vysyp všetko o Igorovi," súrim ju.