Musím už ísť

Kapitola 41. - Vymenený

„Myslel som, že dnes máte čisto dievčenský večer," zašepká mi do vlasov.

„Mali by sme, keby Petra nebola... nuž, Petra," pokrčím plecami plná vďaky k mojej najlepšej kamarátke. „Ona je fantastická. Sama ma za tebou poslala."

„Som rád, že si prišla. Bez teba je všade hrozná nuda."

Zalieva ma horúčava. Naozaj mi práve Mišo hovorí, že život bezo mňa je nudný?

„Nechceš si sadnúť k nám?" pozvem ho.

„Nenaruším váš čarodejnícky konvent alebo niečo podobné?" uškrnie sa.

„Netvár sa, že by si nechcel vidieť, ako niekoho premeníme na čierneho kocúra," podpichnem ho. Nechá sa za ruku odviesť k stolu. Trochu si vydýchnem, keď vedľa Petry zbadám Igora Benka. Zrejme celú dobu čakal, či sa nenaskytne príležitosť aspoň na chvíľu s ňou hovoriť. Ak toto nie je láska, potom neviem čo.

„To je Mišo," predstavím ho Igorovi. „Chodil k nám na gympel, maturoval minulý rok. A Petru si už stretol."

Mišo zdvorilo potrasie Igorovi rukou. Nasleduje úplne normálna konverzácia, spomínajú na bývalých profesorov, otrasnú školskú jedáleň a bavia sa o univerzite. S údivom pozerám na Miša. Nenudí sa, nevykladá o najdlhšej ozvene, ani o teleskopoch, ktoré nezachytia upírov. Celý večer prebieha ako z učebnice o randení. Mišo sa ma dotýka, bozkáva ma na verejnosti, tancuje so mnou, baví sa s mojimi priateľmi, prinesie mi pitie. Občas sa musím poštípať do ruky, či sa mi to iba nesníva. S Petrou sa baví o vlastnostiach nejakého chemického prvku, dva megamozgy v akcii.

Keď je čas odchodu, aj s Igorom nás odprevadia na autobus. Obaja počkajú, kým sa vozidlo pohne. Otáčam sa a cez zadné sklo sledujem, ako Mišo s Igorom odchádzajú smerom k mestu v družnom rozhovore. Čo sa to deje?

Vo vrecku mi pípne smska.

„Tonka, beriem späť, Mišo je úžasný," píše mi Petra, ktorá sa v druhom autobuse vezie opačným smerom.

„Som v šoku," odpíšem. „Dnes bol presne taký, ako na začiatku. Milý a zábavný."

„Snáď mu to vydrží," cinkne mi Petrina správa.

„Drž palce. A ozývaj sa Igorovi, bez teba tu zahynie do Vianoc."

„Krava!"

„Aj ja ťa ľúbim."

Zvyšok týždňa sa takmer vznášam nad zemou. Aj mama s Jarom si všimli, že doma pomáham bez reptania, vláčim nákupy z obchodu a upratujem ako otrok. Mám pocit, že fungujem na miliónvoltové baterky, pretože každú chvíľu mi píše Mišo, večer si voláme a robíme si plány na začiatok školského roka. Nikdy v živote som sa takto netešila do školy. Opäť ho budem na chodbách stretávať každý deň, no tentoraz to bude iné. Už ho nebudem iba z diaľky špehovať, tento rok sa mi splní sen a budeme skutočný pár.