Musím už ísť

Kapitola 32. - Súhvezdie Elfky

„Na čo máš chuť? Čo by si chcela robiť?" opýta sa, keď autobus odíde.

„Neviem," poviem, pretože mi napadajú len samé obyčajné veci. Chcela by som len tak sedieť v parku na lavičke a bozkávať sa, až kým by mi neopuchli pery. Rozprávať sa o ňom, o tom, prečo je taký náladový a nevypočítateľný. Chcela by som počuť o tom, čo sa mu na mne páči a prečo je všetko okolo neho také komplikované. Ibaže dopredu viem, že toto nie je Mišov štýl. Musí byť v pohybe, inak sa nudí. Potrebuje výzvy. Opäť sa musím pýtať sama seba, prečo je tento nádherný, inteligentný a nepokojný chalan so mnou, keď mu nič nemôžem dať. Nestačím mu dokonca ani intelektuálne.

„Dnes budú padať hviezdy," privrie oči a zakloní hlavu k nebu.

„Nepadajú každú noc?"

„Nie vo veľkom. Pred polnocou bude meteorický dážď, nemali by sme to prepásť."

Pochybovačne pozriem k nebu. Hoci slnko zapadlo, obloha stále nie je celkom tmavá. Asi preto, že v meste nikdy nie je. Osvetľujú ju neóny z barov, pouličné lampy a reflektory áut. Mišo otvorí oči a uvažuje.

„Myslím, že poznám perfektné miesto, odkiaľ by sa to dalo pozorovať," rozžiari sa. Hoci nie som fanúšik vesmíru, ani rôznych prírodných úkazov – mám dosť starostí sama so sebou, nie ešte uvažovať nad tým, prečo veci okolo nás fungujú, ako fungujú – cítim sa šťastná, pretože aj on vyzerá šťastný. Všetky jeho pocity sa zrkadlia v mojej duši ako keď mesiac zachytáva slnečné svetlo a odráža ho, akoby bolo jeho vlastné.

„To je skvelé," stisnem mu ruku.

Vedie ma čoraz ďalej od mesta, cez zužujúce sa uličky, sídlisko na okraji mesta, až kým neprejdeme cez koľajnice na cestu, ktorá vedie k rybníkom. Poteším sa, pretože tam ma kedysi brával aj otec. V lete sme sedávali pri splave a púšťali loďky vyrobené z vetvičiek a listov. Mišo má pravdu, odtiaľ bude dobre vidieť padajúce hviezdy, pretože tam nie sú lampy. Teším sa aj preto, že tam budeme celkom sami, potme, mimo ľudí, mimo akýchkoľvek lákadiel, ktoré by Miša odpútali odo mňa.

Píska si pesničku, ktorú nepoznám. Na mikrosekundu ma zamrazí pocit, že ho vlastne vôbec nepoznám. Do detailu síce ovládam absolútne všetky informácie, o ktoré sa delí s vonkajším svetom, poznám naspamäť všetko z jeho sociálnych sietí, zapamätala som si snáď každé jedno slovo, ktoré kedy povedal v mojej prítomnosti, no napriek tomu o ňom skutočne nič hlbšie neviem. Boh zrodený z chaosu. V hlave sa mi vynorí informácia, ktorá tam uviazla bohviekedy. Je to o tom, že celý vesmír sa zrodil z chaosu. Celý ten chaos sa jedného dňa sústredil do jediného bodu a BUM! – vznikli planéty, hviezdy a život. Ukradomky si Miša obzerám, keď kráča vedľa mňa. Možno to je to, na čo čakám – až sa celé jeho bytie upokojí a budem svedkom niečoho veľkolepého.

„Nejdeme k splavu?" opýtam sa, keď na rázcestí zabočíme opačným smerom. „Myslela som, že budeme z mosta pozorovať hviezdy."

„Tam chodia všetci," mávne rukou a záhadne sa usmeje. „Napadlo mi niečo lepšie."

„Ako pre koho," pomyslím si trochu unavene, keď sa dostaneme k drôtenému plotu, ktorý oddeľuje rybník od verejného priestoru. Mišo zloží ruky a podrží ich, aby som na ne vyliezla.

„Si si istý, že to je naozaj treba? Veď aj odtiaľto sa dá všetko vidieť," snažím sa neznieť ako nudná dôchodkyňa a nedať na sebe znať, že sa mi nechce preliezať plot a vniknúť na súkromný pozemok.

„Ver mi," pošepká mi a jeho dych sa mi obtrie o krk. Nadýchnem sa jeho vône. Som z neho ako zdrogovaná. Ako môže mať na mňa taký vplyv?

Bez slova mu stúpim do dlaní, vyšvihne ma hore. Potom sám bleskurýchle vylezie a preskočí na druhú stranu.

„Pusti sa," prikáže mi. Poslúchnem ho. Chytí ma do náručia. Tričko sa mi pri dopade vyhrnie, jeho ruky sa dotknú mojej nahej pokožky. Zloží ma na zem, no nepúšťa. Palcami mi kreslí na chrbát a rebrá drobné krúžky.

„Prepáč, že som ťa vytiahol tak ďaleko," zašepká. „Len som chcel niečo výnimočné, pretože ty si výnimočná."

Prikývnem. Za tieto slová by som mu odpustila všetko.

Pri brehu stoja uviazané drevené loďky. Mišo jednu odviaže a naznačí mi, aby som nastúpila. Dno sa podo mnou kýve. Rýchlo sa posadím, aby som nečľupla do vody. Mišo si sadne do stredu a chytí do rúk veslá. Silnými tempami zaberá, víri vodu na hladine a posúvame sa do stredu rybníka.

„Už to začína," kývne hlavou k oblohe.

Nad nami poletujú malé strieborné bodky a kreslia na nebi trblietavé nite.

„Tonka, dnes večer ti môžem dať tisícky želaní," vydýchne. „Čo by si chcela?"

Uvažujem, čo by som si vybrala ako prvé. Aby sme boli ja, otec a mama zase rodina? Aby Tilly nikdy neodišla? Aby som sa mohla za Miša vydať a stráviť s ním všetok čas do konca života a mohla nahliadnuť do jeho úžasnej hlavy?

„Ja by som sa najradšej zbalil a precestoval svet. Len tak, stopom, na vlastnú päsť, išiel by som do austrálskeho buša, vyskúšal jazdu na jakovi v Nepále, celý rok by som žil len tak, z ruky do úst, zostal by som na nejakom mieste len dovtedy, kým by som si nezarobil na ďalšiu cestu."

„Aha," zahmkám. Toto ma nikdy nelákalo, ale nechcem mu o tom hovoriť, aby si nemyslel, že som úplne nudná.

Zastaneme v strede rybníka. Mišo odloží veslá a postaví sa. Loďka sa divoko rozkýve. Smeje sa mi, keď sa v panike chytím strán loďky.

„Neboj," sadne si ku mne a objíme ma okolo pliec. Pobozká ma na krk. Dívame sa na oblohu, kým po nej lietajú leonidy. Po chvíli cítim, ako mi perami blúdi okolo ucha, po nahom ramene okolo ramienka tielka, horúcou dlaňou mi hladí chrbát.

„Nepatríš sem," mumle mi do vlasov. „Mala by si byť tam hore, medzi hviezdami ako nejaké súhvezdie. Žiarila by si najjasnejšie zo všetkých. Súhvezdie Elfky."

Medzi prstami mi pomrví prameň vlasov, ktorý sa leskne vo svetle mesiaca ako tekuté striebro.

„Chceš už ísť domov?" opýta sa.

Zavrtím hlavou a vlasy sa mu vyšmyknú z dlane.

„To som rád." Opäť sa postaví a vezme veslá. Zamieri k opačnému brehu, kde v tme sedia učupené rybárske chatky.