Musím už ísť

Kapitola 15. - Bizarná noc

„Čo teraz?" otáča sa Braňo. „Noc je ešte mladá."

„Noc je ešte mladá?" vyprskne Mišo. „Rozprávaš ako môj dedo."

„Dáme prechádzku?" poškriabe sa Braňo na hlave. „Potrebujem trochu vytriezvieť, kým pôjdem domov."

„Tonka, máš dobré topánky?" pozrie mi Mišo na nohy. „Výborne, si správny chlap," zhodnotí spokojne moje tenisky.

Braňo vytiahne mincu. Nie je to žiadne platidlo, vyzerá skôr ako nejaká malá medaila.

„Z Dračieho dúpäťa," vysvetlí a ukáže mi ju. Na jednej strane je dračia hlava, na druhej akýsi erb.

„Hlava – doprava, znak – doľava," odrecituje Mišo a Braňo hodí mincu do vzduchu. Chytí ju do dlane, keď padá dolu. Pritisne si ju o chrbát ruky a odokryje.

„Hlava."

„Tak, mládež, ide sa doprava."

Zrejme je to ich ďalšia hra. Kráčame teplou nocou, počúvam ich debaty o vesmíre, o knihách a filmoch a o využití lepiacej pásky.

„Lepiaca páska?" odfrknem.

„Jasné," tvári sa Mišo veľmi vážne. „Je to ohromná vec, má nekonečné množstvo využití."

„Napríklad? Ako inak sa dá použiť, než na lepenie?"

„Tu nejde o lepenie, ale lepenie čoho. Napríklad ak potrebuješ niekoho spútať, čo použiješ? Putá doma nemáš, zo špagátu sa dá ľahko vykrútiť. Páska je odolná a pevná," povie Mišo odhodlane.

„Matt Damon ju v Marťanovi použil na zlepenie trhliny v stane a na helme," podporí ho Braňo. "Funguje aj vo vákuu."

„Raz som videl video, kde si staršia žena takto chytila kožu na krku," názorne nám ukáže Mišo a potiahne sa na šiji za pokožku, „a zlepila ju pod vlasmi páskou tak, že vyzerala vypnutá ako po plastike. Žiadne vrásky."

„Môžeš ňou niekomu zalepiť ústa."

„Keď sa ti roztrhne oblečenie alebo topánky, niet nad dobrú lepiacu pásku."

Pokračujú vo výpočte predností lepiacej pásky po najbližší roh ulice. Braňo hodí mincu.

„Znak."

„Ideme vľavo," vykročí Mišo.

Pochopila som zmysel hry. Kráčame hocikade, nemotáme sa po známych uličkách, ale vďaka minci – teda osudu – sa dostaneme tam, kde som ešte nikdy nebola, a to som si myslela, že toto mesto poznám ako svoju dlaň.

Prechádzame popod mestskú bránu. V hradbách sú zrekonštruované veže so strieľňami. Nikdy som ani len netušila, že v nich niečo môže byť, ale teraz vidím, že v jednej sa svieti.

„To sú šermiari," poučí ma Braňo. „Asi niečo oslavujú."

„Šermiari?" Táto noc začína byť čoraz čudnejšia.

„No hej, takí tí nadšenci, ktorí sa obliekajú do historických kostýmov a vystupujú na jarmoku alebo historických festivaloch."

„Už chápem."

Mišo neváha a vybehne po schodíkoch. Zaklope na drevené dvere veže. Otvorí mu pekné dievča v úplne normálnom oblečení.

„Prepáčte, že vyrušujem, ale často chodíme okolo a nikdy som tu nevidel otvorené. Študujem históriu a rád by som sa pozrel dnu. Neprekážalo by vám to?" Mišo je taký zdvorilý, že keby mal klobúčik, asi si ho pred ňou zloží.