Musím už ísť

Kapitola 52. - Pod maskou

„Janka," poprosím spolužiačku z krúžku, „mohla by som si požičať tvoje poznámky? Akosi som na prednáškach nedávala pozor a mám v tom hokej."

Neklamem, nedávala som pozor, pretože celé dni som premýšľala o Mišovi. A o Braňovi. A o tom, ako som všetko pokazila. A o tom, čo by som mohla urobiť, aby som to napravila. Ale všetko sú to len sny, chalani sa mi vyhýbajú ako cholere.

„Iste, zbehni so mnou na internát, hneď ti ich podám."

Vyveziem sa s Jankou výťahom na dievčenský internát a nasledujem ju po dlhej chodbe takmer na koniec.

„Počkáš ma tu? Spolubývajúca je na izbe, nemá rada cudzích ľudí vnútri."

„Jasné," prikývnem.

Kým postávam na chodbe, o pár metrov ďalej sa otvoria dvere a vyjde z nich známa vysoká postava. Má vyšúchané džínsy a tmavomodrú mikinu s kapucňou prehodenou cez hlavu. Napriek tomu okamžite spoznám, že je to Mišo. Mišo! Na dievčenskom internáte! Zadržím dych a chrbtom sa pritisnem k stene, akoby som s ňou mohla splynúť. Dúfam, že sa neotočí a nezbadá ma. Toľko som dúfala, že ho stretnem, no teraz nemám chuť sa na neho ani pozrieť. V ústach cítim pachuť a v ušiach počujem Braňove slová o tom, že Mišo si vždy robí to, čo chce. A evidentne s kým chce. Prižmúrim oči a potláčam nutkanie na zvracanie. Cítim sa ako po údere päsťou do žalúdka.

„Tonka," začujem jeho hlas. Nadýchnem sa, vystriem plecia a otvorím oči.

„Ahoj," pozriem mu do očí. Zreničky má ako špendlíkové hlavičky, zase si niečo vzal. Všetko sa so mnou krúti pri pohľade na jeho prerastené vlasy a pochudnuté a prepadnuté líca. Pleť má nezdravo popolavú. Toto nie je Mišo, hovorím si v duchu, hoci viem, že práve toto je on. Ten Mišo, ktorého som doteraz vídala, bola iba jeho maska. Tento stratený chalan s mútnymi očami je Mišo, ktorý sa po celý čas schovával za maskou a teraz ho konečne vidím. Tak dlho som čakala, kedy nazriem do jeho vnútra, a teraz ma nekonečne desí.

„Ako sa máš? Dlho som ťa nevidel." Aj jeho hlas znie chrapľavo a neprirodzene.

Namiesto toho, aby som sa na neho hnevala, že očividne spal s niekým na dievčenskom internáte, mi ho je len ľúto.

„Mne je fajn... v rámci možností. A tebe?" Mám chuť dotknúť sa ho, či je skutočný, no neurobím to.

„Ako vždy," usmeje sa, ale jeho úsmev vyzerá ako bolestná grimasa.

„Toni, tu máš poznámky," vyjde Janka z izby a podáva mi zošit. Vďačne si ho vezmem, pretože to znamená, že s Mišom už nemusím hovoriť. „Ideme na cviká?" potiahne ma Janka za rukáv. Zdá sa, že ani ona nemá z Miša dobrý pocit.

„Poďme," prikývnem. „Uhm, Mišo, tak teda... ahoj," rozlúčim sa, pretože v hlave nemám jediné slovo, ktoré by som mu chcela povedať.