Musím už ísť

Kapitola 33. - Prečo ja?

Mišo dovesluje k brehu a vyskočí. Zatiahne loďku na suchú zem, aby som si nezamokrila tenisky, keď budem vystupovať. Potom mi podá ruku a pomôže mi z loďky.

„Chodievaš na ryby?" prekvapím sa, keď ma vedie k malej rybárskej chatke. Domyslela som si, že asi patrí jeho otcovi, možno ujovi, s ktorým chodieva na lov kaprov.

Mišo sa zasmeje.

„Vyzerám na to, že by som vydržal celé hodiny sedieť so zatvorenými ústami, aby som nevyplašil ryby?"

„Asi nie," usmejem sa naspäť, hoci popravde si nie som celkom istá. Nikdy neviem, čo od neho môžem čakať.

„Je to chata Kamilovho dedka," prezradí mi. Vyjdeme po úzkych drevených schodíkoch, Mišo sa zohne a šmátra pod parapetnou doskou okna. Zo štrbiny vyloví kľúč. „Občas sme sem chodievali s chalanmi piť," vysvetlí.

Vnútri je ticho, tma a útulne.

„Nie je tu elektrina," povie, keď si všimne, že sa obzerám po vypínači. Siahne na poličku a nájde baterku. Postaví ju na stôl tak, že vrhá kruh svetla na strop. V slabom svetle si obzriem zvyšok chatky. Je to iba jedna maličká miestnosť so stolíkom, skladacími stoličkami a posteľou s pruhovanou dekou. Na stole stojí malé tranzistorové rádio na batérie, aké som už roky nikde nevidela, možno kdesi v múzeu. Mišo si utrie ruky o stehná a snaží sa naladiť nejakú stanicu. Keď sa mu to podarí, posadí sa na tvrdú posteľ a chrbtom sa oprie o stenu. Pozoruje ma, ako prechádzam po miestnosti a obzerám si fotky a rybárske ozdoby na stenách.

„Nebude mu prekážať, že sme tu boli?"

„Veď si to ani nevšimne," nakloní Mišo hlavu nabok. Ešte chvíľu ma pozoruje, potom sa predkloní, keď idem okolo, chytí ma za ruku a pritiahne k posteli. Posadím sa k nemu a zahanbene si potiahnem výstrih trička vyššie, aby moje krpaté prsia nevyzerali tak pateticky.

„Rád sa na teba dívam," povie Mišo a ukazovákom mi nadvihne bradu tak, aby som sa na neho konečne pozrela. „Fascinuje ma, ako môže niekto taký krásny ako ty o sebe tak veľmi pochybovať."

Škrípavo sa zasmejem.

„Zdám sa ti pekná?"

„Nádherná."

Dobre sa to počúva, ale sadomasochisticky do toho potrebujem rýpať. Neviem, či chcem, aby ma o tom naďalej presviedčal, alebo aby som konečne pochopila, prečo mi to hovorí.

„Braňo vravel, že si medzi dievčatami obľúbený. Nemáš o ne núdzu. Určite si stretol omnoho krajšie, ako som ja."

„Takže Braňo ti niečo hovoril?" nadvihne obočie a trochu sa odo mňa odtiahne. Okamžite mi začne chýbať jeho teplo. „A čo ešte ti Braňo povedal?" trochu sarkasticky vysloví posledné dve slová.

„Nič, iba toto," rýchlo sa ho snažím upokojiť. „Už si ani nepamätám, ako sme sa k tomu dostali."

„Nesmieš veriť všetkému, čo počuješ od Braňa. On má na všetko taký zvláštny filter."

„Naozaj? Nikdy sa mi to nezdalo. Práveže on vyzerá taký rozumný, triezvy, realistický."

„Na rozdiel odo mňa?"

Nechápem, ako sme sa dostali k tejto konverzácii. Prečo je Mišo odrazu taký naježený? A prečo sa naváža do Braňa? Veď on ho vždy iba chránil a predstavoval ako najlepšieho kamoša na svete.

„Tak som to nemyslela. Vlastne som to nijako nemyslela, okej? Jednoducho som len uvažovala nad tým, prečo si sem vzal mňa a nie nejakú dlhonohú gazelu s blond vlasmi, ktorú by si ani najmenej nemusel presviedčať, že vyzerá dobre." Aj môj hlas začína znieť podráždene. Nemôžem sa ho spýtať na jedinú vec bez toho, aby z toho nevznikla hodinová filozofická rozprava? Som jednoduché dievča, občas chcem mať veci jednoduché.

Mišo vidí, že ma trochu vytočil. Skloní hlavu a pobozká mi ruku.

„Prepáč, občas zabúdam, že ty si iná ako ktokoľvek na svete. Neskazená. Že za tvojimi slovami sa neskrývajú dvojité významy. To je vlastne aj odpoveď na to, prečo si tu ty a nie nejaká iná. Pretože ty si krásna zvonku aj znútra. S tebou sa nemusím báť, že pod vrchnou pozlátenou vrstvou nájdem žumpu."

Bozkáva mi ruku až k lakťu, potom vyššie k ramenu, už je celkom na krku, horúcu dlaň mi položí na brucho, bozkáva ma na ústa. Pod jemným tlakom dlane si líham na posteľ, stále nemôžem uveriť, že to, o čom som celé roky na strednej iba snívala, sa konečne stáva skutočnosťou.