Musím už ísť

Kapitola 34. - Nepokojná myseľ

Pre niekoho možno nie je bozkávanie bohvieaká výnimočná vec, no pre mňa áno. Možno preto, lebo zatiaľ o mňa neprejavil záujem nikto, okrem Jula. Možno práve preto som s ním chodila, lebo bol jediný, ktorému som kedy stála za to, aby ma pozval von. Vlastne nie, ešte pred ním bol niekto iný. V deviatej triede ma pozval do kina Vilo, ktorý vážil približne toľko, koľko váži tehotná čivava, kymácal sa pri každom závane vetra, cez riedke vlasy mu presvitala nezdravo bledá pokožka hlavy a keď sa spotil, jeho polyesterové tričká neuveriteľne smrdeli. Odmietla som a potom som to ľutovala, lebo som sa bála, že už ma nikdy nijaký chalan nikam nezavolá.

Takže to, že som tu teraz s Mišom, je udalosť, ktorá by sa dala prirovnať k zázraku. Leží vedľa mňa, z jeho tela sála teplo a niečo neidentifikovateľné, chalanské, príťažlivé, vlasy má strapaté, oči tmavé a žeravé ako dva uhlíky a šepká mi, že som nádherná a výnimočná. Nechám sa bozkávať, na oplátku jeho bozky opätujem a cítim sa čoraz viac zamilovaná, hoci som ani netušila, že sa to ešte vôbec dá.

Potom sa Mišo pohodlne uloží na chrbát a ja si položím hlavu do ohybu jeho ramena. Cítim sa nevýslovne šťastná. Dokázala by som takto stráviť celé hodiny.

No netrvá to dlho, pretože po chvíli sa začne mrviť.

„Tlačím ťa?" opýtam sa a dúfam, že povie nie, pretože nechcem, aby sa odo mňa odtiahol.

„Nie," usmeje sa mi do vlasov, no aj tak si vytiahne ruku spod mojej hlavy. Zašmátra vo vrecku nohavíc a čosi vytiahne.

V slabom svetle rozoznám iba to, že je to biele, tenké a podlhovasté. Požmolí to medzi prstami a potom sa posadí. Neochotne ho pustím, hoci ma mrzí, že nedokázal vedľa mňa ležať ani päť minút v pokoji.

Motá sa po chatke, nakúka do zásuviek a čosi hľadá.

„Potrebuješ niečo?" opýtam sa.

„Zápalky. Alebo zapaľovač," odpovie roztržito a prehrabáva zásuvku stola.

„To nemusíš, netreba sviečky, keď máme baterku," poškriabem sa po hlave.

„To nie je na sviečky," nadvihne biely valček, ktorý stále drží v ruke. Až teraz rozoznám, že to vyzerá ako cigareta.

„Veď ty predsa nefajčíš," zmraštím nos. Nepáči sa mi predstava, že by mal zasmradiť túto útulnú chatku. Ani to, že by som musela bozkávať niekoho, kto páchne ako popolník.

„Toto je výnimka," usmeje sa, keď konečne vysnorí zápalky a posadí sa ku mne. Dá mi ovoňať cigaretu.

„Tráva," skonštatujem.

„Dáš si so mnou, však?" pobozká ma na rameno. „Bude to ohromné. Uvidíme ďalšie milióny hviezd, spravíme si výlet do nekonečna. Stavím sa, že s tebou to bude úžasné."

Začína mi byť fuk, že mi lichotí. Tak trochu ma štve, že nedokáže ani chvíľu len tak nič nerobiť. Že musí neustále vymýšľať niečo nové a posúvať hranice, ktoré vidí iba on. Mne by celkom stačilo ležať tu a počúvať, ako dýcha a ako vonku kŕkajú žaby. Lenže pre neho to nie je dosť.

Mišo ma pozoruje.

„Ak nechceš, nemusíme to robiť," povie, odhrnie mi vlasy z tváre a nadvihne mi bradu. „Povedz, čo by sa páčilo tebe."

Teraz je moja šanca. Možno by som mu mala na rovinu povedať, že nechcem robiť nič, len sa tu povaľovať a bozkávať. Na druhej strane, zatiaľ sa mi páčilo absolútne všetko, čo vymyslel. Všetky hry, kúpanie v jazere... možno aj toto sa mi bude páčiť. Som len príliš obmedzene zmýšľajúca na to, aby som pochopila jeho myšlienkové pochody.

„Nie, to je ok. Dám si s tebou."

Mišo sa usmeje, jeho tvár sa rozžiari v tme ako hviezda. Za tento úsmev mi to stojí.

Oprieme sa chrbtami o drevenú stenu, Mišo zapáli džoint a potiahne si. Vyfúkne z úst sladkastý dym a podá mi ho. Nikdy som nefajčila. Trochu sa bojím, aby som nevyzerala hlúpo. Vtiahnem do seba dym, podržím ho v ústach a vyfúknem. Nerozkašlem sa. Zvládla som to, je to fajn, gratulujem si.

„Nikdy si to nerobila, však?" pozrie na mňa Mišo a pohladí ma po krku.

Môžem klamať, ale mám pocit, že som priesvitná a on cezo mňa vidí skrz-naskrz.

„Nie," priznám.

Priloží si džoint k perám, vtiahne do seba dym a zadrží dych. Nakloní sa ku mne, priloží pery na moje. Keď pootvorím ústa, vdýchne mi sladký dym dnu. Až do pľúc. Už chápem, kde som urobila chybu. Nestačí podržať ho v ústach, musí sa dostať hlbšie dnu. V hrudi cítim teplo, hlava sa mi začína príjemne krútiť. Mám ju celkom ľahkú, akoby ani nepatrila k môjmu telu.

„Ako sa cítiš?" opýta sa ma a hladí ma po stehne.

„Nádherne," pripustím.

„Vedel som, že sa ti to bude páčiť. Poznám ťa," šepká a hladí ma.

Podávame si džoint, kým z neho nezostane iba malý kýpeť, ktorý Mišo zahasí a odloží späť do vrecka, aby sme za sebou nezanechali stopy. Potom ma opäť bozkáva, mám pocit, že strecha chaty sa otvorila a že nad nami je holé nebo, z ktorého padajú hviezdy rovno do mojich a Mišových vlasov. A potom konečne vidím Miša, ktorý sa schúli vedľa mňa, prepletie svoje telo s mojím, pravidelne dýcha, zatvorí oči a zaspí. Dúfam, že aj jeho nepokojná myseľ na chvíľu našla pokoj.

V hlave ma máta, že by som čosi mala urobiť. Je to strašne dôležité a mohlo by mi to spôsobiť problémy, no neviem si spomenúť na to, čo by to mohlo byť. Napokon mi oťažejú viečka, nedokážem sa už na nič sústrediť, len na toho nádherného chalana vedľa mňa, a poddám sa spánku.