Musím už ísť

Kapitola 16. - Hra

Mama si ma podozrievavo premeriava.

„Je čudné, že Petre prišlo uprostred noci zle," krúti hlavou.

„Otrava jedlom," klamem pohotovo. „Pre istotu ju otec vzal na pohotovosť. Cestou späť ma hodil domov."

Mama nie je padnutá z jahody, ale nemá dôvod pochybovať o mojich slovách. Nikdy som jej neklamala. Teda oprava, nikdy na neprichytila, že by som jej klamala. Nikdy som sa nedostala do problémov. Aj dnes to nechá tak a pošle ma do obchodu, aby som kúpila rožky, ktoré sme len pred pár hodinami priviezli z mesta. Aká irónia!

Celý deň chodím ako v sne a musím myslieť na včerajšiu noc. Naozaj niekto takéto dobrodružstvá prežíva každý týždeň?

„Tonka, prišiel ti ... asi list," mračí sa Jaro, keď sa vráti z garáže. V umastených rukách drží improvizovanú obálku, vyrobenú z kusu papiera a kancelárskych sponiek.

Vezmem si ju skôr, než ju stihne otvoriť. Bol by toho schopný.

„Od koho to je?" nakúka mi cez rameno. Musí byť blázon, ak si myslí, že to otvorím pred ním.

„Asi hlúpy vtip," odbijem ho. „Vieš, aké vedia byť decká zlomyseľné."

Poškriabe sa po šedivejúcom strnisku.

„Ak by si potrebovala pomôcť s niekým, kto ťa uráža, alebo sa ti vyhráža..."

Milé od neho, ale náš vzťah je taký mizerný, že tieto drobné prejavy snahy ho už nezachránia.

„Vďaka, to nebude treba."

Zatvorím sa s listom v izbe. Mám tušenie, od koho je, ale neodvážim sa dúfať. Možno to napokon predsa len bude list od nejakých somárov z dediny, ktorí si zo mňa chcú vystreliť.

Rozprestriem papier. Nie je to vtip, ale netuším, čo je to.

Navrchu sú popísané čísla. Pod nimi nakreslené čiary, ktoré pripomínajú mapu, a uprostred nich svieti veľké x. Nech to obraciam z ktorejkoľvek strany, nie som z toho múdrejšia.

Ak mi chceli Mišo a Braňo nechať odkaz, prečo ho museli zašifrovať tak, aby som ho nevedela rozlúštiť?

7170110351.

Opakujem si tie čísla stále dokola, ale nedávajú mi zmysel. Napokon si aspoň pritisne papier na hrudník a blažene vzdychnem. Písal ho Mišo, konečne mám aspoň čosi od neho.

Poobede sa konečne začnem učiť, hoci učenie je silné slovo. Len okolo seba porozkladám učebnice a zošity, beriem ich do ruky a zase odkladám, lebo sa nedokážem sústrediť. Večer nafingujem hlasný telefonát s Petrou. Takmer kričím do slúchadla, aby ma naši počuli.

„Už ti je lepšie? To som rada. Jasné, všetko ti prinesiem, len mi potom zavolaj."

„Už je v poriadku?" obráti ku mne mama hlavu z kresla, v ktorom pláta montérky.

„Ešte ju preháňa, ale zajtra bude fit."

Robím si výčitky, že klamem mamu, ale keby sme žili normálne, nikto by nerobil haló z toho, že som raz prišla domov nadránom. Veď inak žijem ako mníška.

„Tak ju odo mňa pozdravuj."

„Vybavím."

Ďalšie dni sa mi zdajú ako čiernobiely film v porovnaní s pestrofarebným karnevalom zábavy, ktorý som si užila v utorok. Čísla z listu už viem naspamäť, ale stále som ich nerozlúštila.