Musím už ísť

Kapitola 26. - S pravdou von

Ukazuje sa, že to s turistikou mysleli vážne. Nikdy v živote som toľko času nestrávila v prírode pod holým nebom, tobôž nie šliapaním do kopca. Nechcem však vyzerať ako bábovka, najmä nie, keď som sa do ich partie vlastne nanominovala sama. A oni to asi mysleli tiež vážne, keď ma vyhlásili za čestného chlapa, pretože ma vôbec nešetria. Musím stíhať zarovno s nimi, zbierať drevo na oheň a stavať stany. Som neskutočne vďačná, keď sa konečne zotmie a môžem si sadnúť pod strom a vystrieť si nohy. Z lesa za mnou sa ozve čudný zvuk, ale som taká vyšťavená, že vôbec nereagujem.

„Nebojíš sa medveďov?" opýta sa Kamil.

Bolí ma ešte aj krk, keď k nemu musím zdvihnúť hlavu.

„Popravde, som taká zničená, že keby ma teraz zožral, urobil by mi tým službu. Nemusela by som ráno pochodovať ďalej," priznám sa.

Stuhnutými prstami nemotorne rozšnurujem turistické topánky. Skopnem ich z nôh a vyzujem si ponožky.

„Moje nervy, veď ty máš krvavé pľuzgiere," pokrúti hlavou Kamil a obíde hrubý strom, o ktorý sa opieram. Spoza seba začujem zvuk zipsu. Teraz som si už definitívne istá, že ma berú ako chalana, pretože nemá problém močiť a rozprávať sa so mnou.

„Som izbová kvetina," myknem plecom. „Za pár dní si nohy zvyknú."

„Nebanuješ, že si s nami išla?"

„Ešte som sa nerozhodla. Poviem ti zajtra, keď sa mi prestane točiť hlava zo všetkého toho kyslíku."

Zasmeje sa, zapne si zips a vráti sa ku mne.

„Poď so mnou," natiahne ku mne ruku, aby mi pomohol vstať. Predstavím si, že práve bol na malej a nikde tu nie je umývadlo. S prekvapením zistím, že mi to vôbec neprekáža. Hlava si zvykla rýchlejšie, ako nohy.

„Musím?" zakňučím.

„Nie, ale pomôže ti to."

„Zhodíš ma do rokliny, aby som ráno nemusela vstávať?"

Zasmeje sa a vytiahne ma hore. Bosá prejdem po mäkkom machu za ním. Zavedie ma ku skale, spod ktorej vyviera malý potôčik.

„Namoč si tam nohy. Voda je ľadová, odpuchnú ti."

Bez premýšľania strčím chodidlá do vody. Okamžite mi znecitlivejú.

„Och, môj bože, už nikdy nebudem môcť chodiť," drkocem zubami.

„Fajn, už môžeš vyliezť," prikáže mi. „Obuj si suché ponožky a do spotených topánok si napchaj vreckovky, inak ťa zajtra zase oderú do krvi."

Keď vyjdeme z lesa, všetci už sedia pri ohni s palicami v rukách, na ktorých sa opeká slanina a špekáčiky. Zdá sa mi, že sa na nás pozerajú akosi pridlho. Keďže však medzi nimi nie je Mišo, nevenujem tomu pozornosť. Posadím sa vedľa Heňa a Olina, vezmem si palicu, ktorú mi podávajú a napichnem na ňu všetko jedlé, čo mi príde pod ruku. Ani nepočkám, kým sa mi to poriadne prepečie, pažravo všetko zhltnem. Nikdy v živote som nebola taká hladná.

Okolo ohňa koluje najprv jedna fľaša, potom druhá, rôzne druhy alkoholu sa vo mne miešajú. Na plný žalúdok však nespôsobujú veľa škody, len príjemne otupia bolesť v nohách. Škoda, že nedokážu zaplniť pocit prázdnoty z toho, že tu nie je Mišo.

Kamil pije viac ako obyčajne. Opito hľadí do ohňa, v ruke sa mu hompáľa fľaša, ktorá vždy skončí u neho.

„Kámo, mal by si ubrať," kývne na neho Olino. „Ráno nebudeš vládať."