Musím už ísť

Kapitola 20. - Kolosálne klamstvo

Celý týždeň šprtám a popri tom si lámem hlavu, ako presvedčím mamu, aby ma pustila v sobotu na oslavu. Neexistuje žiadne vesmír- tento, ani alternatívny-, v ktorom by som mohla povedať pravdu, takže si musím vymyslieť pravdepodobnú lož. Nemôžem to už zvaliť na Petru, to by bolo príliš. Čo teda?

V piatok ráno sa cítim ako po kopanci do žalúdka. Celú noc som sa učila, pretože som sa spoliehala na to, že sa ráno budem môcť vyspať, ale už o siedmej mi mama klope na dvere, aby som vybehla na poštu zaplatiť šeky.

„Všetci to robia cez internet," hundrem do vankúša.

„Jaro to robí po starom," bezmocne sa usmieva. „Veľmi ma bolí hlava a dnes je posledný termín."

Ani sa neučešem, natiahnem si šortky a prvé tričko, ktoré mi príde pod ruku, a poslušne šliapem na poštu. Keď sa vrátim, nemá zmysel ísť spať, lebo Jaro v pivnici buchoce a hrmoce, prenáša akési škatule a nadáva. Zohrejem si mlieko s cereáliami, hodím raňajky do seba postojačky pri dreze a misku položím na kuchynskú linku. Jaro práve vychádza hore schodmi.

„Tonka, nemala by si byť taká nevďačná," začne tým svojím kazateľským tónom, pri ktorom sa mi otvára nožík vo vrecku. Som na neho vyslovene alergická.

„Čo som zase urobila?"

„Mama sa necíti dobre. Maj aspoň toľko slušnosti a umy si po sebe riad."

„Myslíš tú jednu misku?" Vyznie to provokačnejšie, než som chcela.

Škaredo na mňa zagáni.

„Teraz je to jedna miska, poobede tanier a príbory, večer šálky... Už si dosť veľká, aby si si po sebe spratala sama."

Už som si zvykla neskočiť mu na háčik, keď má chuť sa hádať, ale mama leží s migrénou a nemá na mňa kto hádzať prosebné pohľady. Stúpa mi tlak.

„Ak si si nevšimol, tak poobede umývam vždy riady ja. Všetky. Aj tie, ktoré si zašpinil ty. Takže si nerob starosti s miskou, počká do obeda, a potom ju umyjem spolu s taniermi po tebe." Naschvál rozprávam pomaly a príliš sladko. Ani Jaro nie je taký blbý, aby si nevšimol môj ironický tón.

„To je to najmenej, čo môžeš urobiť, keďže ti dávam strechu nad hlavou, platím tu všetky účty a stravu, lebo som si nevšimol, že by sa ti po škole ráčilo ísť do práce."

„Ako môžem pracovať? Idem predsa na vysokú."

„To je len taký výmysel pre tých, ktorým sa nechce robiť. Nechodil som na vysokú, a ako sa mi darí."

Takmer na seba kričíme. Jarovi pulzuje hrubá žila na krku. Takmer si želám, aby dostal infarkt.

„Nie každý chce skončiť ako ty," odujem sa.

„Ako ja? Myslíš tým, živiť sa poctivou prácou?"

„Myslím tým všetkých terorizovať, aby bolo po tvojom. Keby si stále toľko nebuzeroval, mama by možno nemusela užívať toľko liekov na nervy." Sú to slová, ktoré mi znejú v hlave, ale nemôžem ich vysloviť. Mamu by to zabilo. Snažím sa rýchlo žmurkať, aby som sa nerozrevala. Takú radosť mu neurobím. S hnevom sa zvrtnem k umývadlu, vydrhnem misku a s buchotom ju hodím do odkvapkávača. Jaro ma sleduje.

„No vidíš, ani z teba neubudlo," usmeje sa víťazne. Nenávidím ho.

Našťastie, mama nič z toho nepočula. Uvažujem nad tým, že by som napísala Tilly, aby som sa posťažovala, ale zavrhnem to. Ona odišla, nechala nás v tom. Nezaujíma ju, aké to tu je. Nech sa dá vypchať.

„Tonka," zavolá si ma poobede Jaro. Má dobrú náladu, zjavne mi odpustil tú hádku, keď ju vyhral.

„Prosím?" Ani mu nepozriem do očí.

„Prišla mi dodávka nového leštidla na autá, a ráno som objavil ešte celú škatuľu starých leštidiel. Potrebujem sa ich zbaviť. Natiahni si firemné tričko, vezmi si bicykel a skús obehať susedov, čo majú autá. Ponúkni im ho za výhodnú cenu."

Takmer sa rozosmejem. Firemné tričko je hnusná žltá handra s Jarovou fotkou. A vážne odo mňa chce, aby som chodila po susedoch ako žobráčka, a snažila sa im podstrčiť lacné leštidlo.

„To nemyslíš..." Posledné slovo prehltnem lebo mama na mňa z kuchyne vrhá nešťastné pohľady. „Fajn," zatnem zuby a vytrhnem mu z ruky tričko.

Ťahám sa po dedine v obedňajšej páľave a hanbím sa ako pes. Naširoko obchádzam domy, kde bývajú dievčatá v mojom veku. Okolo Julovho prefrčím ako blesk. Predám iba jedno leštidlo starej pani Brežnej, ktorá je hluchá ako peň a určite ani len netuší, čo si kúpila. Dúfam, že si tým nebude natierať tvár. Keď prechádzam okolo fary, dám si prestávku. Zaleziem do tieňa v kamennom výklenku a z nudy si prečítam inzeráty. Zrak mi padne na pestrý plagát. Víkend s Ježišom. Kresťanský výlet do prírody zo soboty na nedeľu. Bože, ešte aj tie katolícke decká rodičia púšťajú na víkendy, a mňa nikam.

Hm, zbystrím. Čosi mi vŕta v hlave. Možno by som to mohla aspoň skúsiť, za to predsa nič nedám. Zošklbnem plagát z nástenky a zložím ho do vrecka.

V druhej polovici svojej cesty sa posnažím a predám ešte tri leštidlá. S očakávaním a plagátikom letím domov.

Jaro sa netvári nadšene, že zo škatule takmer neubudlo, ale nemôže nič povedať, lebo vidí, že som si spálila tvár, takže som sa len tak neflákala.

„Mami, rada by som išla na toto," podám jej plagát.

„Víkend s Ježišom?" prečíta pochybovačne.

„No hej, môže to byť zábava."

„Zábava?" zopakuje.

„No... v rámci možností. Môžeš si byť istá, že sa tam nebude piť, fajčiť, ani nadávať. Dôstojný pán na to dohliadne. A idú samé vzorné decká. Poznáš predsa Gabiku, nie?"

Gabikina mama ju ospevuje až do neba. Vraj nosí samé jednotky, pomáha v nejakej charite a keď zmaturuje, chce byť misonárka.

Mame zasvietia oči. Bingo, aj ona by chcela Gabiku namiesto mňa.

„Opýtame sa Jara, dobre?"

Presne na tomto stroskotajú všetky moje výlety.

Jaro si šúcha mastné vlasy, zanecháva na plagáte čierne šmuhy a čosi si hundre.

„Koľko by to stálo?" opýta sa.

Poskočí mi srdce. Nielenže by ma pustil, ešte by som dostala pár eur? Nechcem byť chamtivá, tak poviem len drobnú čiastku.

„Zvyšok platí kostol," skromne sklopím oči.

Jaro veľkoryso vytiahne peňaženku a vloží mi do ruky bankovku.

„Za tie leštidlá," usmeje sa.

Potlačím nutkanie ukázať mu prostredník. Ani ma neštve, že som klamala. Zaslúžil si to.

Schovám plagátik späť do vrecka, poďakujem a zavriem sa v izbe. Horúčkovito začnem prehrabávať zásuvky, pretože do zajtra musím vyrobiť darček pre Braňa. Potrebujem ponožku, gombíky, vatu a škatuľu od topánok.