Musím už ísť

Kapitola 48. - Dlhá cesta domov

Policajt nestratí rozvahu. Skloní sa nad Mišom a zisťuje, či dýcha. Potom spoza pása vytiahne vysielačku a čosi do nej hovorí. Medzitým sa okolo Miša zbehnú chalani. Dokonca aj Braňo vyzerá ustarostene. Mišo bol aj predtým bledý po poslednej noci, no teraz je jeho tvár celkom bez krvi, pery naberajú modrastý odtieň. Na okraji námestia zastane sanitka, vybehnú z nej dvaja záchranári.

„Pil dosť vody? Nie je dehydrovaný?" pýtajú sa nás. Všetci krútime hlavami, pretože nikto z nás nevie.

„Nejaký alkohol?"

Krčíme plecami. S Braňom na seba pozrieme a Braňo málinko pokrúti hlavou, aby som mlčala o drogách. Skloním hlavu, nerozumiem mu. Napriek tomu, ako sa k nemu Mišo zachoval, ho Braňo neustále kryje. Pred pár minútami z neho chcel vymlátiť dušu, a odrazu sa o neho stará. Nikdy nepochopím chalanské priateľstvá.

„Vezmeme ho so sebou," povie jeden zo záchranárov, ktorý už Mišovi napojil infúziu a nakladá ho na nosidlá. Mišove viečka sa zatrepocú, omámene otvorí oči a chystá sa posadiť. Vydýchnem. Hoci som ho len pred chvíľou takmer nenávidela, bála som sa o neho. Záchranár ho zatlačí naspäť do ľahu.

„Pôjdem s ním," povie Braňo. Vezme zo zeme svoj ruksak a bez pozdravu nasleduje záchranárov s nosidlami ku sanitke. V polovici námestia sa ešte obráti a pozrie priamo na mňa. V jeho pohľade sa zračí ľútosť, ospravedlnenie, smútok, rezignácia. Potom skloní hlavu a pobehne za nosidlami. Sledujeme ich, až kým Miša nenaložia a so zhasnutými majákmi neodídu.

Prehltnem. Uvedomím si, že na mňa spýtavo hľadia tri páry očí. Sú – alebo iba boli? – mojimi kamarátmi. Teraz si ma obzerajú ako cudzinku. Nečudujem sa im, veď som im toľko klamala.

„Takže ty a Mišo?" opýta sa napokon Olino.

Rada by som im povedala, že som nechcela klamať, že som s Mišom nechcela chodiť tajne, no presvedčil ma, že pre partiu by to bolo lepšie, že nechcel, aby sa partia roztrhla, no len čo v hlave sformulujem myšlienku, znie to ako výhovorka. Akoby som sa všetko snažila zvaliť na Miša, ktorý sa nemôže brániť. Navyše to nie je len jeho vina, ale aj moja. Išla som s ním v tom, súhlasila som so všetkým, čo povedal, len aby som si ho udržala. Dala som mu prednosť pred chalanmi.

„Áno," odpoviem úprimne.

Všetci na mňa pozerajú tak, ako Mišo včera v noci – akoby až teraz zistili, aká naozaj som. Akoby si o mne mysleli, že som mala byť iná a nie som. Bolí to takmer rovnako ako Mišova výčitka.

Očakávam nejaké poznámky, výčitky, možno opovrhnutie, no oni sa len medzi sebou poradia, už na mňa takmer ani nepozrú.

„Skúsime chytiť vlak do Bratislavy," povie napokon Kamil. „Myslím, že výlet práve skončil."

Porazenecky prikývnem. Vlečiem sa za nimi na stanicu, všetci mlčíme, len Olino a Heňo si občas potichu čosi povedia, akoby si porovnávali zážitky z cesty sem, keď ešte bolo všetko v poriadku.

Napokon som rada, že som vydržala vláčiť plesnivé kartóny aspoň pár hodín, pretože inak by som nemala ani na lístok domov. Vysypem posledné mince na pult a dúfam, že to bude stačiť. Netrúfla by som si požiadať chalanov o pôžičku. Desím sa spoločnej cesty domov.

Nájdeme si kupé, v ktorom už sedí starší manželský pár. Mlčky sa posadíme, Kamil sa snaží zaberať čo najmenej miesta, aby sa ma nemusel dotýkať na sedadle. Cítim sa ako vyvrheľ. Manželský pár nám poskytuje výhovorku, prečo sa nerozprávame. Olino a Heňo si občas v mobile porovnajú fotky, inak mlčíme. Prišli sme sem ako kamaráti, vraciame sa ako štyria cudzí ľudia. A celé to zavinili iba moje lži.

---

Píšete, že niektoré odseky sú pomiešané alebo dvakrát, hoci mne to v počítači vyzerá okej. Zrejme zas nejaký technický problém, na ktorý som krátka. Táto kapitola mi ani nešla pridať, tak som ju skúsila dať ešte raz, snáď to bude v poriadku. Ak nie, ospravedlňujem sa a pokúsim sa to opraviť večer z domu. Vďaka za upozornenia a podporu a čítanie :-*

Les