Musím už ísť

Kapitola 25. - Neprišiel

„Tilly, potrebujem pomoc," píšem sestre koncom júla.

„Ale, ale, márnotratná sestra sa ozvala?" odpovie uštipačne. „Mohlo mi byť jasné, že sa neozývaš iba tak. Ignoruješ ma posledných pár mesiacov."

Prehltnem pár štipľavých poznámok o tom, ako ma tu nechala. Bez nej však nikdy nebudem môcť ísť na túru s chalanmi.

„Pomôžeš mi, alebo nie?" opýtam sa netrpezlivo.

„Podľa toho, o čo ide. Peniaze nemám."

„Nejdem ťa pumpovať. Len poviem našim, že idem na týždeň k tebe. Keby sa pýtali, kryla by si ma."

Šanca, že by Jaro zdvihol telefón, aby si pokecal s Tilly, je nulová. Ale mama by mohla, preto potrebujem, aby Tilly súhlasila s mojím plánom.

„Máš frajera?" opýta sa Tilly rovno. Na niektoré veci je bystrejšia, než by si človek pomyslel.

„Nie, ale mám osemnásť a potrebujem aspoň nejaký spoločenský život, aby som nezošalela. Chcem ísť na týždeň na turistiku s kamošmi. Vieš, že mama by ma v živote nepustila. Aby ma neuštipol komár alebo čo."

Tilly sa rozosmeje, pozná mamu.

„No hej, ty a tvoje nekonečné choroby. Si si istá, že to zvládneš bez toho, aby si si niekde uhnala zápal pľúc?"

Zatajím jej nočné kúpanie a studené pivo.

„V pohode, to nechaj na mňa. Tak čo?"

Počujem Tillino dýchanie. Uvažuje.

„Na Jara sa môžem vykašľať, ale mamy mi je ľúto. Nechcem jej klamať," povie napokon.

„Nemusíš. Zrejme ti vôbec nebude volať. To len keby náhodou."

„A čo ak sa ti niečo stane a nikto nebude vedieť, kde si?"

„Ak ti sľúbim, že ti každý večer zavolám, že som okej?"

„A necháš mi číslo na niekoho, kto ide s tebou. To je moja podmienka."

„To je fér," pritakám šťastne.

„A kam to vlastne ideš?"

„To Karpát. Stanovať a tak."

Tilly sa rozosmeje.

„Ty? V živote si nespala pod stanom. Neprejdeš viac než päť metrov do kopca."

„No a? Raz treba začať. Mám motiváciu," odujem sa.

„Takže predsa len chalan."

„Sklapni."

„Kedy odchádzaš?"

„V sobotu ráno. Na týždeň."

„Kde si budeš nabíjať telefón, aby si mi mohla volať, keď budeš týždeň v horách?"

„Ježiši, si horšia ako výzvedná služba. Budem si ho cez deň vypínať, mame poviem, že to je kvôli tomu, aby som nemala vysoké účty. Zapnem si ho len večer, aby som sa ti ozvala. Spokojná?"

„Ešte neviem. Možno mi ešte niečo napadne."

„Tilly," vytiahnem tromf a trochu ju vydieram, „som tu zatvorená celé leto s Jarom a jeho blbými domácimi prácami. Potrebujem vypadnúť. Ty si odišla."

Tilly rezignuje, takže v sobotu ráno idem na autobus o dve hodiny skôr, aby mi tentoraz neodišiel vlak. Sedím na nástupišti a čakám na chalanov. Netrpezlivo vykúkam Miša. Po Braňovej narodeninovej oslave sa mi zdá, akoby sa bariéra medzi nami stenčovala, každou akciou sme si bližšie. Týždeň v stane by konečne mohol prelomiť ľad.