Musím už ísť

Kapitola 47. - Koniec konca

„Len jej to povedz," zaškľabí sa na Braňa.

„Prestaň," štekne Braňo na Miša.

„Trpezlivo si čakal na svoju šancu, však?" neprestáva rýpať Mišo. Zuby cerí v čudnom úsmeve, ako dravec, ktorý sa chystá prehryznúť koristi krk.

„O čom to hovorí?" zmätene pozriem na Braňa. „Môže byť ešte sfetovaný?"

Od obchodíku sa blíži Heňo.

„Mišo, môžeme to vybaviť inokedy a inde?" povie Braňo pevne.

„Nie. Keď už si tu hovoríme všetci pravdu a ty vykladáš Tonke, ako si má na mňa dávať pozor a určite jej tlačíš do hlavy aj iné hlúposti, rovno jej môžeš povedať o sebe," škľabí sa stále Mišo. Trochu sa ho bojím. Možno má v sebe naozaj ešte drogy.

„Mišo, nerob to, všetko pokazíš," takmer ho prosí Braňo. „Nie kvôli mne."

„Myslím, že všetko sa už pokazilo a je načase vyčistiť vzduch," odfrkne Mišo. Potom konečne zaostrí na mňa. Je bledý ako smrť, má na sebe včerajšie tričko a páchne ako plesnivé kartóny. „Vedela si, že Braňo je do teba zamilovaný?"

Pomaly obrátim hlavu. Braňo zatína sánku, zaryto hľadí pred seba, nad golierom trička sa mu objavujú červené fľaky. Neveriacky potrasiem hlavou. Heňo otvára ústa v údive.

„No fakt," posmešne zopakuje Mišo. „Už na strednej si sa mu páčila, hoci ti to nikdy nepovedal. Myslíš, že je náhoda, že sme sa s tebou dali do reči v meste? Všimol si ťa, keď ste boli odniesť tablo. Postával pred tvojou fotkou v nádeji, že sa pri nás pristavíš. Kto by bol povedal, že to zafunguje?" škrípavo sa zasmeje Mišo. Braňovi šklbe v sánke, odmieta na mňa pozrieť. Takmer Miša nenávidím za to, ako sa k Braňovi správa. „Určite ti celý čas vykladal báchorky o tom, aký som idiot a sukničkár, aby ťa mohol mať iba pre seba."

Vtedy sa Braňo konečne strhne.

„Nikdy by som nič také neurobil, pretože na rozdiel od teba dodržiavam sľuby a nebodol by som kamoša do chrbta," vyštekne.

„Naozaj to neurobil," poviem ako v sne, pretože mám pocit, že musím Braňa brániť pred Mišom. Pomaly mi dopína, čo vlastne Mišo tliacha. „Je to pravda?" obrátim sa k Braňovi, ktorý vyzerá, akoby ho čosi fyzicky bolelo.

„Len jej to povedz," vyškiera sa Mišo. „Ako si si jej fotku okamžite nalistoval v Almanachu, len čo vyšiel."

Braňo skloní hlavu. Do očí sa mi zase tlačia slzy, pretože presne to som robila ja, akurát ja som si pozerala Mišovu fotku. Prečo musí byť všetko v živote také pokrútené a komplikované a nespravodlivé?

„Po celý ten čas som ti kryl chrbát," zdvihne Braňo hlavu, akoby sa pred Mišom už nechcel krčiť. „Tváril som sa, že nevidím, ako ste si nenápadne šúchali kolená v aule na slávnostnom otvorení. Alebo ako ste na seba nenápadne pokukovali a vymieňali si pohľady. Myslíš si, že som idiot? Ibaže si môj kamoš a kým bola Tonka šťastná, neriešil som to. Lenže teraz jej ubližuješ. Držal som ústa aj vtedy, keď si očividne podvádzal pri ťahaní špáradiel. Nie som pako a videl som, ako si nakoniec podstrčil dve nezlomené slamky, len aby si mohol ísť s ňou. Povedal som niečo? Nie, pretože kým si sa k nej správal slušne, bolo to okej. Ale teraz? Nechať ju vláčiť smradľavé kartóny? Vykašľať sa na ňu kvôli nejakému sfetovanému cudziemu chlapovi? Prečo? Čo z toho máš?"

„Ty si to po celý čas vedel?" privriem oči. Ktovie, čo si o mne musel myslieť, keď som mu vyslovene klamala a on to vedel.

„Chalani, o čo tu ide? To má byť nejaká hra?" nechytá sa Heňo.

„Chodíme s Tonkou a pán Správny to nevie predýchať," obráti Mišo všetko proti Braňovi.

Do Braňa akoby vrazil blesk. Vyskočí a vrazí Mišovi päsťou do tváre. Mišo to nečakal. Zapotáca sa a vrazí do Heňa. Je štvrť na jednu, pod Orlojom sa k nám pripoja Kamil a Olino. Úsmevy im zmrznú na perách, keď zbadajú rozzúreného Braňa a Miša, ktorý pľuje krv.

„Naozaj spolu chodíte?" opýta sa ma Heňo. Zahanbene prikývnem a Heňo sa zachmúri.

„Mali sme dohodu," povie Mišovi znechutene.

„Nehovor mi, že aj ty si s ňou chcel chodiť," odvrkne Mišo a utrie si krvavé sliny do trička.

„Nie," povie Heňo pevne, „ale patrila k nám. Boli sme partia. V partii sa nepodvádza." Nedokážem mu od hanby pozrieť do očí.

Mišo si z toho nič nerobí. Dala by som krk na to, že pre neho je to len ďalšie dobrodružstvo, ďalšia zmena v zabehanom režime. Pre neho partia nič neznamená. Pre mňa sú všetkým. Ich vyčítavé pohľady mi vypaľujú diery do duše. Myslela som si, že nikdy nebudem dievčaťom, ktoré kvôli chalanovi podrazí kamarátov. Ako veľmi som sa mýlila!

„Stavím sa, že si včera nemohol ani zaspať a myslel si na to, čo robím s Tonkou," vycerí Mišo na Braňa krvavý úsmev. Štve ho proti sebe, provokuje, aby mu Braňo vrazil ešte jednu. To je ďalšia vec, ktorej začínam rozumieť. Je to v Mišovej povahe. Chodenie po múriku nad potokom, preliezanie zábradlia v železničnom depe, snaha niekoho vyprovokovať, aby mu ublížil, drogy... Mišo sa snaží zlikvidovať sám seba. Jeho vtipy a uvoľnená povaha, to všetko je len fasáda. Ten chalan má vnútri vážny problém. Nevie vydržať sám so sebou, preto ho všetko nudí. Takmer mi ho je ľúto, keď mu Braňo vrazí ešte jednu, pretože ho Mišove slová vydráždili až za hranice jeho zdržanlivej povahy.

Vôbec som si nevšimla, kedy sa k nám priblížil uniformovaný policajt. Veľkou rukou schmatne Braňa za plece a ťahá ho ďalej od Miša.

„Panstvo, toto nie je vhodné miesto na riešenie problémov," povie hromovým hlasom. Braňo okamžite dvihne ruky nad hlavu.

„Prepáčte, zabudol som," ospravedlní sa, no díva sa na Miša takým pohľadom, ktorý jasne hovorí, že medzi nimi to ani zďaleka nie je vyriešené.

„Si v poriadku?" opýta sa policajt Miša.

„Jasné, nič to nie je," mávne Mišo rukou. Vtom sa mierne zapotáca, akoby sa mu zakrútila hlava. Pošúcha si rukou temeno, zažmurká a otvorí ústa, aby čosi povedal, no vtom sa skláti na zem a zostane ležať.